Dvere sa prudko otvorili a Michael vchádzal elegantným krokom ku koženému kreslu oproti mne.Modrá košeľa mu sedela dokonale,tak ako vždy vyzeral krásne priam až nadľudsky dokonale.Ten by vyzeral dobre aj vo vreci na odpadky ,pomyslela som si.
"Posaď sa" rukou som ukázala na kreslo a otvorila som svoj zošit.
"Jasné vedúca"zasmial sa.
On si z toho robí srandu?Nervózne som sa zahemžila na kresle a vytiahla pero zo stojanu na písacie potreby.
"Tak Michael ,povedz mi ničo bližšie o sebe." Rozvalil sa pohodlne o operadlo a obzeral sa naokolo.
"Veď už vieš ,som pekný,vtipný a múdry.Už som ti to predsa hovoril" brada sa mu triasla a kútikmi úst mu veselo trhalo.Rukou si prekryl ústa a vyšiel z neho malý náznak chichotu.Otrávene som vyfúkla a perom klopkala o sklenený stôl.
"Michael,toto je najčastejšia otázka na pracovných pohovoroch ,tak ak nechceš aby som ťa rovno poslala domov ,snaž sa chovať ako normálny dospelý človek" samu seba som prekvapila prísnosťou vo svojom hlase.Nevyzeral dvakrát nadšene ale čo preboha čakal?
"Som precízny,nemám problémy pracovať v kolektíve,rýchlo si zvykám na nové prostredie a čo je najdôležitejšie fotografovanie ma baví."odpovedal sucho a monotónne ako by tu bol za trest.Zapísala som si :precízny,extrovert,rýchlo sa adaptuje,na papier.A sexy,preblislo mi hlavou.
"Vravel si ,že si študoval fotografiu.Povedz mi k tomu niečo bližšie." Prekrížila som si nohy a sledovala jeho plné pery ,ako sa pohybujú keď rozpráva.
"Študoval som dva roky na Brightone,a aj keď som štúdium nedokončil,môžem sebavedome prehlásiť,že ovládam všetky teoretické ,tvorivé a analytické zručnosti a nechýba mi povedomie o súčasnom umení a fotografických postupoch."
"Pôsobivé"pozdvihla som obočie a rýchlo zapisovala každé jedno slovo ,ktoré vyšlo z jeho krásnych úst.
"Čím sa líšite od ostatných?" prečítala som nahlas otázku z papiera a zahľadela sa mu priamo do očí.Neuveriteľné.Je úplne pokojný ,a naopak mne sa trasú ruky ako pred popravou.
"V čom som odlišný?Hmmm."na chvíľku sa zamyslel a zadíval sa priamo namňa ,akoby očakával ,že tú otazku zodpoviem zaňho.Nech si nefandí frajer."Mám v sebe plameň" naklonil hlavu do strany a čakal na moju odozvu.
"Plameň?" nechápavo som sa zasmiala a strčila si pero do úst.
"Riadim sa mottom :rob veci zapálene a s vášňou,alebo ich nerob vôbec.Do všetkého čo robím vkladám kus seba ,a teda aj časť svojho plameňa slečna Prestonová" Prečo má ten fagan schopnosť hovoriť veci ,ktoré mi roztrasú kolená?Zapisovala som jeho múdrosti a pero mi nemotorne vypadlo z rúk.
Zohol sa poň a s úškrnom mi ho podával."Nebodaj si nervózna" usmial sa koketne.
Keď sa naše prsty jemne dotkli prešla mnou elektrina a prudko som sa odtiahla.
"Nie som" sebavedomo som prehlásila,aj keď som vedela,že je to obrovská lož. "Len mi dnes nie je dobre" dodala som vecne a s profesionálnym tónom v hlase,akože to nie je jeho vec.
"Máte nejaké zlozvyky alebo slabosti?" odkašľala som si a pokračovala som v otázkach vytlačných na bielej A4ke.
"Mám slabosť -" pomaly som zapisovala a pero mi znova vypadlo keď vetu dokončil:"Pre vás slečna"
Panebože.
Nnahla som sa pod stôl pre pero celá roztrasená ,červená,neistá a zničená.Totálne ma znova vykoľajil a poplietol.Dýchaj Ana,dýchaj zhlboka ,snažila som sa upokojiť.
"Stretol som dámu na lúke,plnú krásy,jej vlasy boli dlhé,jej krok ľahký,a jej oči divoké"predniesol potichu a sledoval ako sa tam strápňujem,keď mi pero už tretikrát vypadlo.Citoval La Belle Dame Sans Merci od Johna Keyta.Tú báseň som zbožňovala ako tínedžerka.Vie o tom?Alebo to bol len výstrel do tmy?Čo ho snáď zaujíma literatúra?
"M-Michael" koktala som ako stredoškoláčka pri odpovedi pred tabuľou a snažila sa pozbierať posledné kúsky mojej roztrúsenej odvahy.
Sylvia našťastie prerušila otrasné ticho ,ktoré ma vovnútri požieralo a vošla opatrne do miestnosti skontrolovať ,ako sme na tom."Slečna Prestonová,môžem poslať ďalšieho záujemcu o pracovné miesto?"
"Ale áno Sylvia ,s pánom Jacksonom sme už skončili."
Trochu urazene sa postavil a pri odchode mi zašepkal:"Takže ma nevezmeš?"
"Ešte si to rozmyslím" rukou som ho navigovala von z kancelárie k výťahom ,a keď nastúpil a zmizol za presklennými dverami konečne som si vydýchla.Vzduch sa zdal čerstvejší a tlak na hrudi okamžite ustúpil.Pozbieraj sa,šepkalo mi podvedomie a ladným krokom som zaviedla ďalšieho uchádzača do koženého kresla.Vyzeral hrozne,unavene na sebe mal zelenú košeľu a otrasné sivé menčestrové nohavice.Koktal po každom slove a pri otázke ,čím sa líši od ostatných za zasekol ako pokazený film."Ja neviem" mykol plecom a pozeral do zeme.Do poznámok som zapísala :katastrofa a slušne ho odprevadila smerom von.
"Ďalší" skríkla som na Sylviu a usadila sa do svojho kresla.Mám v sebe plameň,táto veta mi behala po rozume celý deň......
pokračovanie nabudúce :-)
