Keď som sa prebudila ,vonku už bola tma."Wow prespala som celý deň"rukou som si prešla po strapatých vlasoch a naboso sa odterigala do kúpelňe.Osviežujúca sprcha je to ,čo práve potrebujem.Desať minút som len tak stála pod prúdom vody a nechala vyplavovať svoje myšlienky preč,ďaleko preďaleko.Rukami som si umývala tvár ,a vtedy sa v mojích predstavách znova zjavil on.Chlap,ktorý ma úplne opantal ,rukou mi vstúpil do môjho zmäteného vnútra a bez opýtania si vzal moje srdce.Patrí jemu.Len jemu ,viem to.Osušila som sa a moje prvé kroky z kúpeľne smerovali zvedavo a napäto ku konferenčnému stolíku v obývačke.Zúfalo som zalapala po mobile a prstom potiahla po obrazovke.A znova nič.Zabolelo ma to a v hlave mi vírilo ,že som to jednoducho totálne posrala."Oh bože" zastavil sa mi dych pri myšlienke ,že sa už možno nikdy neozve,a ja už neuvidím jeho krásne tmavé oči.A ja som tak veľmi chcela..
Dni plynuli a my sme si s Lisou spokojne nažívali v jej malom bytíku.Je to už skoro 5 dní a Michael sa odvtedy ani raz neozval,akoby sa po ňom zem zľahla.Lisa mala pravdu.Vystrašila som ho a on sa radšej stiahol.Naopak Liam vypisoval každý deň minimálne stokrát ,vždy tú istú ohranú pesničku o tom,ako sa zmenil a ako mi to chce dokázať.Odpálkovala som ho obyčajným:"Potrebujem ešte čas",aj keď som veľmi dobre vedela ,že to tak nie je.Že čas už moje ochladnuté pocity nezmení."Máš niekoho iného Ana?" napísal v to upršané ráno Liam."Nie" nahnevane som vyťukala tieto tri písmená na klávesnici a zabuchla laptop.
"Doriti!" zabuchla dvierka od chladničky Lisa.
"Čo sa deje?"
"Nemáme už nič ,iba jeden posratý jogurt ,ktorý je už po záruke" nervózne prešľapovala a hrýzla do suchého rožka.
"Pôjdem nakúpiť,aj tak nemám čo robiť" usmiala som sa na ňu."
Si poklad cici" mumlala s rožkom v ústach a podávala mi dáždnik pri dverách."
Ja viem" opätovala som jej úsmev a vydala sa do ulíc daždivého New Yorku.
Všade vládol chaos,ľudia sa ponáhľali do práce ,prebehovali pomedzi autá ,s kávou v ruke,ktorú nestihli vypiť doma vykrikovali na okolidúce žlté taxíky.A ja som si spokojne vykračovala ulicou s dáždnikom v kabelke a užívala si náhly kľud v mojom živote.Dažďové kvapky ma príjemne chladili na tvári a vzduch voňal po čerstvom vánku.V béžovom kabátiku ,rifliach a čiernych lodičkách som si pomaličky vykračovala dlhou ulicou smerom k malým potravinám neďaleko.Váhavo som postávala pri poličke s čokoládami a ústa sa mi naplnili slinami.
Liam mi zakazovala jesť sladkosti ,alebo akékoľvek potraviny,z ktorých sa priberá."Chceš vyzerať ako tie obézne ženy čo vysedávajú v mcdonaldoch?"S týmito slovami mi raz vytrhol kelímok čokoládovej zmrzliny v obchode z rúk a nasrane ju položil naspäť do regálu.Odvtedy na nákupy posielal našu gazdynú s presnými inštrukciami a zoznamom.Striaslo ma pri spomienke naňho.
"Do riti s ním!" nadšene som hádzala čokolády do košíka.Mliečnu,horkú,orieškovú,mätovú,všetky aké tam mali.Splašene ako malé dieťa som pobehovala medzi regálmi a chmatala po všetkom nezdravom."Mmmm"oči sa mi rozžiarili pri pohľade na krabice s oreo sušienkami.Bez váhania som schmatla pod pazuchu štyri balenia a cupitala k mraziacim boxom so zmrzlinami a ťahala pritom veľký nákupný vozík za sebou.Nemotorne som ho pritiahla k sebe a napĺňala ho všetkými tými pochúťkami.Pohľadom som prechádzala všetko naokolo ,a v tom tam bol on.Srdce sa mi rozbúchalo neprirodzenou rýchlosťou ,keď som ho zbadala ako tam stojí s krabicou mrazenej pizze v ruke a skúmavo číta návod na prípravu.Pôsobil pokojne a vyzeral krásne,presne tak ako som si ho pamätala.Nechala som plný nákupný vozík tak, a rýchlo sa drala cez dlhý rad pri pokladni smerom von z obchodu.Nenapadlo mi nič lepšie ako utiecť.
"Ana?" rozbehol sa za mnou a bola to totálna hra na naháňačku ,až kým ma nedochytil rovno pred Lisinou bytovkou."Ana prosím" zadychčane zastonal a rukou si ma pritiahol k sebe."Zľakol som sa,ale ja viem že ťa chcem.Že ťa potrebujem.Len to neviem správne vyjadriť" Zúfalo sa mi díval do očí a pohľadom prosil o odpustenie.Podľahla som a znova sa topila rovno pod jeho rukami,ktoré mi nežne hladili tvár.Mnohé bolo v tej chvíli jasné bez vysvetľovania.Stáli sme tam v daždi ,žmúrili oči a stačilo nám len to, že sme.Spolu.Mlčky sme sa posadili na kamenné schody a zapálili si cigaretu.
"Takže teraz bývaš tu?" povedal trochu zachrípnuto potom ako vyfúkol obláčik dymu.
"Uhm u kamošky"odpovedala som potichu.
"Prečo?.."zvedavo sa na mňa zahľadel.
"Povedala som Liamovi ,že chcem odložiť svadbu,a tak som na čas odišla k Lise"Na tvári sa mu objavil malý náznak úsmevu ,a chvíľu trvalo kým niečo znova povedal.
"Bývaj zatiaľ u mňa" vyšlo z neho potichu,takmer šeptom.
"Mám bývať u teba?"
Prikývol,bez toho aby zo mňa spustil oči.....Možno som hlúpa alebo naivná ,nazvite to ako chcete,ale ešte v to daždivé ráno som si bez váhania spakovala svoj malý kufor a odišla s Michaelom k nemu domov....
pokračovanie nabudúce :-)
