Waiting for Love •The Vamps•

CHAPTER 1

Zobudila som sa na ohlušujúci zvuk budíka. Pozrela som sa do kalendára. Vedela som že včera som mala narodeniny. V ďalšom políčku nebolo nič zapísané. Potom som sa pozrela do kalendáru v mobile ktorý nevidí moja „úžasná" rodina.

13:00 let do Londýna

Mobil som znova zablokovala a len tak civela do stropu. Konečne. Ten deň prišiel. Už mám osemnásť a môžem si robiť, čo chcem. Potichu vstanem. Všetko popracem a pobalím si veci. Potom vyberiem peniaze ktoré si šetrím už od svojich trinástich. Už vtedy ma začali brať rodičia na ľahkú váhu. Pre nich tu už ani nie som.

Všetko mám pobalené. Otvorím dvere, idem von a potichu ich zatvorím. Aké ľahké, pomyslím si. Potom už idem taxíkom na letisko. Tam nasadnem na lietadlo ktoré ma zo Škótska do Londýna. Presnejšie sme bývali asi dva roky v Glasgowe. Ale normálne som sa narodila v Manchestri.

Konečne sedím v lietadle. Srdce mi búcha ako o život. Neviem či zo strachu z toho že si po mňa prídu, alebo z toho že idem konečne preč. V lietadle si čítam asi moju najobľúbenejšiu knihu. Harry mi bol vždy sympatický. Všetky knižné postavy. Knihy milujem už od vtedy čo viem čítať. Už mám len pár kapitol do konca. Ale už sme skoro pristáli takže knihu odložím a vystúpim. Už doma som pozerala byty na prenájom. Našla som chlapca čo hľadá spolubývajúcich. Mne osobne nevadí že je to chlapec ale keď som mu volala tak bol trošku zaskočený. Dohodli sme sa na dnešný deň. Stretneme sa na letisku. Šla som dolu schodmi dole keď v tom vidím nejakého chlapca s tabuľkou na ktorej je: SPOLUBÝVAJÚCA. „Ahoj." Usmejem sa naňho.

„Ahoj. Grace že? Ja som Brad. Volali sme spolu." Usmeje sa. Je sympatický. Má hnedé kučeravé vlasy. Sú krátke. Jeho oči sú tiež hnedé a priateľské. Jeho črty taktiež. Má jemne výrazné lícne kosti a výraznú bradu. „Ahoj." Tiež sa usmejem. „Takže Brad, pekné meno."

„Ďakujem. Síce je to divná lichôtka na začiatok, ale aj tak. Ani Grace nie je zlé meno." Zasmeje sa.

„Čo je smiešne?" spýtam sa.

„Ale nič. Tak poď." Zoberie mi kufor.

„Netreba." Vytrhnem mu ho z ruky.

„Konečne! Dievča ktorému netreba brať kufre." Zasmeje sa.

„Ďakujem za zvláštnu lichôtku." Usmejem sa. On tiež. Nie sú to také úsmevy že: no usmejem sa nech som jej sympatický, ale taký úsmev ktorému sa neľahko ubrániť. Čo sa mi páči.

„Tak," začne Brad. „vítam ťa v mojom kráľovstve. Ukážem ti izbu." Rukou mi naznačí aby som šla za ním po schodoch. Obývačka s kuchyňou sú biele a moderne zariadené. Moja izba je vo fialovej farbe.

„Dúfam že sa ti páči taká farba." Usmeje sa.

„Vieš, mne je to úplne jedno. Hlavne že mám kde spať." Usmejem sa. Potom si začnem vybaľovať veci. Brad išiel dole. Počujem že niekomu volá. Chvíľu stojím pri dverách, nechcem ísť ku schodom a počúvam. Volá nejakému kamarátovi, tak to nechám tak a zase sa vrátim ku vybaľovaniu.

„Zavolal som kamarátovi. Nevadí že príde." Povie stojac vo dverách. Trocha sa zľaknem a on sa zasmeje. Ja sa tiež neubránim smiechu. Mám polo vybalený kufor. S Bradom sedíme na posteli a rozprávame sa o sebe. Hovorím mu o rodine, ako ma prehliadali a starali sa stále o moju - o rok - mladšiu sestru. Už keď bola malá tak bola strašne rozmaznaná. Ja som mala svoj svet. Najskôr s hračkami a potom s knihami. Brad tiež trocha číta ale nemá vyhradený štýl. Číta, čo ho zaujme. Takže - ako povedal on - toho nie je moc. On býva už asi tri roky sám. S rodičmi sa stretáva cez sviatky a niekedy prídu aj sem. S chlapcami majú kapelu. Nie takú slávnu, ale len takú pre seba. Majú aj pár napísaných songov ale nevedia či ísť k nejakému producentovi.

„Keď prídu, zahráte mi ich?" opýtam sa.

„Čo!?" zasmeje sa.

„No chcem ich počuť. Ak ich nemáš nahraté tak ich budete musieť zahrať." Usmejem sa.

„Počkať, počkať." Chvíľu sedí s rukou hore. Potom sa na mňa pozrie a usmeje sa od ucha k uchu. „Ty ich chceš naozaj počuť?"

Zaklipkám očami a prikývnem. Začne sa natešene smiať.

„To je super!" objíme ma.

„Len ich chcem počuť, nejdem vám ich vydať." Zasmejem sa ale tiež ho objímem.

„To je jedno. Nikto ich nechce počuť. Dokonca ani ľudia s ktorými sa poznám už....dlho." mávne rukou. „Je to proste.....úžasné!"

„To som rada." Zasmejem sa. Potom sa znova rozprávame. Hovorí mi ako sa spoznal s chalanmi a ako začali hrať. No čo všetko hrá a aký má hudba v jeho živote zmysel. Tiež to že chceli ísť za nejakým producentom ale nakoniec to nevyšlo. „Dokonca si nevypočul našu pásku. Len sa na nás pozrel, pokýval hlavou a poslal nás preč." Zosmutnie.

„Nelám si s tým hlavu. Určite nájdete niekoho komu sa to páčiť bude." Usmejem sa.

„Ďakujem." Úsmev mi opätuje.

*****************************

Prvá kapitola príbehu .. ktorý pridávam z donútenia Iv7-Hemmings :)) :D :*

Tak dúfam, že sa vám bude páčiť :)
A Ivanka, uži si to :DDD ♥ ^_^