Waiting for Love •The Vamps•

CHAPTER 17

„Hlavne sa neboj. Nie je dobré keď si v strese. Vycítia to." Bradovi sa zväčšia oči a potom sa uchechtne.

„Jasné." Poviem len tak ledabolo. Ale cez tú pretvárku sa celkom bojím. Brad ma zobral ku svojim rodičom. Do nahrávacej spoločnosti majú ísť až zajtra.

„Okej, idem zazvoniť." Povedal a pomaly sa naťahoval ku zvončeku ale pozeral sa na mňa.

„Brad," stratila som nervy. „neštvi ma." Brad sa zasmial.

„Okej, teraz normálne." Usmial sa a zazvonil. Otvorila nám jeho vysmiata mama.

„Brad! Ahoj. Ó, a toto musí byť Grace." Usmiala sa a objala ma.

„Dobrý." Povedala som hláskom ako päť ročné dievčatko.

„Neboj sa, nehryzieme." Žmurkla na mňa a ja som sa usmiala. Usmiala. Mala som chuť nakopať sa do zadku. Brad ma chytil okolo pásu a šli sme dnu.

„Ahojte." Povedal. Mal staršiu sestru Natalie, ktorá sa podľa Bradových informácií tešila, že ma spozná.

„No konečne." Zdvihla sa z gauča a objala najprv brata, samozrejme a potom si ma premerala. „Ty. Si. Grace." Vypúlila oči. „Neuraz sa ale čakala som dačo horšie." Zasmiala sa a pozrela na Brada, ktorý jej ťapol po pleci.

„To je myslím lichôtka, či." Povedala som.

„Možno. Ale teraz normálne. Som Natalie a veľmi som sa tešila, že spoznám Bradovu frajerku. Mal už nejaké frajerky, ale...nič moc." Zamračila sa. ja som sa pousmiala. Z toho čo hovorí vyplýva, že ma má rada? Alebo sa tak len tvári pred Bradom.

Nakoniec sme si sadli aj s Natalie aj s rodičmi. Boli sme tam asi dve hodiny. Nathalie sa dokonca navrhla, že bude robiť fotografa ich skupine. Brad bol z toho - samozrejme -nadšený, lebo vyriešil jeden z milióna problémov. Šli sme teda do hotela, kde sme boli len na skok, lebo mi Brad chcel poukazovať jeho obľúbené miesta. Najskôr sme šli autom cez mesto a Brad ma zaviedol do nejakého lesa, kde sme šli asi desať minút pešo. Celú cestu sme boli ticho, ale nebolo to to trápne ticho. Skôr o príjemné. Došli sme ku malému vodopádu s malým jazierkom. Bol tam kúsok kmeňa, na ktorom sa dalo sedieť.

„Je to tu nádherné." Poviem ohúrene.

„Som rád, že sa ti tu páči." Povie a pošúcha ma po pleci. Usmejem sa naňho. Sadneme si na kmeň a zas sme ticho. Toto je však už to trápne ticho.

„Tak," povie.

„Tak," zopakujem.

„Deje sa niečo?" opýta sa zarazene.

„Nie, prečo by sa malo." Opýtam sa. celkom sa bojím. Takúto debatu sme ešte nemali.

„Vieš," nadýchne sa. „Musím ti niečo povedať. A je to dosť dôležité a chcel by som, aby si si to najskôr premyslela a až potom odpovedala, lebo sa chcem vyhnúť zbytočným hádkam." Povie. Zamrznem.

„Okej." Poviem len. Vidím, že sa bojí mi to povedať.

„Na mesiac alebo možno mesiac a pól, budem musieť ísť preč. Vieš, keď rozbiehame tú kapelu... bude to chcieť veľa papierovačiek potom nejaké sedenia a iné blbosti. A nechcem, aby si sa vláčila s nami, lebo budeme spolu asi tak večer ak aj ten." Povie smutne. Chápem to... ale nie som nadšená, to určite nie. Som ticho, veď predsa povedal, že si môžem premyslieť odpoveď. Najskôr pozerá na mňa no potom sa zahľadí na špičky topánok.

„Okej, ako chceš. Asi v tom máš viac jasno ako ja." Poviem a zhlboka sa nadýchnem. Pozriem sa dohora a zažmurkám, aby som neplakala. Áno mám chuť plakať, lebo mám pocit, akoby toto mesačné odlúčenie znamenalo odlúčenie navždy. Nie sme spolu až tak dlho, aj keď sa poznáme už skoro rok.

„Grace,"

„Nie," skočím mu do reči. „to je v pohode. Môžeme už ísť?" Pozriem sa na neho a hneď vstanem, ani nečakám na odpoveď. Zdvihne sa aj on a kráča za mnou. Skôr sa vlečie.

„Grace, no tak.." povie zlomene.

„Nie Brad. Nejdem sa o tom rozprávať. Chceš mať odo mňa na mesiac pokoj, máš ho mať." Povime ostrejšie ako som chcela.

„Ale ja som nepovedal, že chcem mať od teba pokoj. Len...proste ma pochop. Nebudeš tam mať čo robiť, celé dni budeme v štúdiu nahrávať, potom pôjdeme na nejaké sedenia, večierky aby sme mali nejakého partnera..." chytí sa za čelo. „Som si istý, že to chápeš, tak sa nehraj na urazenú, sama vieš, že by si sa tam nudila." Povie trocha hlasnejšie. Predsa sa len hádke nevyhneme. No pri tejto vete zastavím a pomaly sa otočím.

„Hrám sa na urazenú." Poviem potichu a kľudne. „Tak ja sa hrám na urazenú. Jasné, prekukol si ma." usmejem sa.

„Prosím, ja sa nechcem háda't.." šepne.

„Na to si mal myslieť skôr. Ešte mi povedz, že odchádzate pozajtra."

„Volal nám chlapík s ktorým sme sa mali stretnúť zajtra. Takže...odlietame zajtra večer."

„Výborne. Gratulujem." Zasmejem sa a tlesknem rukami. „Len, aby si vedel... nehrám sa na urazenú a viem, že by som sa tam asi nudila, ale ide o niečo iné." Poviem a vtedy sa mi nekontrolovateľne pustia slzy. Pribehne ku mne a objíme ma. „Ja ťa nechcem stratiť." Vzlykám mu do ramena.

„Nestratíš..." šepol.

********

AHOJ ^^ prepáčte, že dlhšie nebola časť, ale tak niečo som zo seba vypotila (a je to také klišé, že až -.- :D ) ale tak dúfam, že sa bude páčiť :)) :3
(845 slov s AN :) )