Waiting for Love •The Vamps•

CHAPTER 20

Zobudila som sa v nemocnici. Pri mne sedela Mel a pri nej Sebastain. Celkom som sa čudovala, že tam bol. Ale to ssi kvôli Mel.

,,Grace, konečne. Necítiš sa zle?" Mel má samozrejme ustarostený pohľad.

,,Nie, som v pohode." usmejem sa na ňu.

,,Idem po doktora." povie Sebastain a už sa od nás vzďaľuje. Za päť minút je naspäť.

,,Dobrý deň slečna Collinsová. Dúfam, že sa už cítite dobre." usmeje sa a ja mu úsmev opätujem. ,,Aby ste boli v obraze, tak ste mali zvýšený adrenalín a to vaše telo nevedelo tak rýchlo spracovať. Tak ste odpadli. Každopádne vám nič vážne nie je a už dnes môžete ísť domov."

,,Ďakujem." poviem. No zrazu si na niečo spomeniem. ,,Prepáčte ale ak sa môžem opýtať, neviete z čoho som mala ten adrenalín zvýšený?"

,,Z testov sme zistili, že to bolo z nejakého lieku na podporu." povie a odíde. Žeby mi predsa len niečo dali do toho pitia?

,,Grace, mala by si...." začne Mel a ja hneď viem, čo chce aby som urobila.

,,To nie. Určite nie. Veď mi nič nie je, nejdem ho zaťažovať nepodstatnými vecami." poviem a zoberem si veci, ktoré ležia pri posteli na malom stolíku a idem sa prezliecť. Nemám v pláne tu byť dlho.

,,Ale to je podstatná vec. Zavoláš mu ty, alebo ja." prísne sa na mňa pozrie.

,,Tak mu zavolaj. No rozprávať sa o tom s ním nebudem. A tým pádom to bude zbytočný hovor, zbytočná stráta času a zbytočne strosti." uzavriem túto tému a Mel sa tvári, že sa hanbí za to, že na to vôbec pomyslela. Prezliekla som sa, zo brala veci a šla rovno do auta. Celý deň sme sa nerozprávali. Mala by osm zavolať Bradovi, no ten tam bude mať...skoré ráno. Je to dosť ťažké, byť v kontakte, keď je medzi nami asi päť časových pásiem. Neviem či mu vôbec zavolám.

„Grace?" ozve sa Bradov hlas. Znie trocha rozospato.

„Spíš ešte?"

„Nie, práve som si chcel ísť ľahnúť. Prišli sme okolo ôsmej z nejakého večierku." Znie naozaj unavene.

„Aha, tak prepáč, že otravujem. Dobrú noc, aj keď je u vás skoro obed."

„Grace, počkaj.." aj napriek námietkám zložím. Neviem, či to bol dobrý krok.

(Bradov pohľad)

„Grace, počkaj.." počujem už len pípanie. Pozriem na telefón, kde bliká, že telefonát bol prerušený. Zhlboka sa nadýchnem a telefón niekde odhodím. Zrazu sa rozletia dvere a vojde James.

„Čo sa deje? Urobil ti ten telefón niečo?" opýta sa. snaží sa ma rozveseliť. Snaží sa o to už posledné dni. Tak isto aj Tristan s Connorom. Som im za to vďačný, ale nijak na mňa nepôsobia žiadne staré dobré vtipy. Ani vtipné poznámky.

„Volala mi. A keď som jej povedal, že sme práve prišli do hotela, zložila to zo slovami, že sa ospravedlňuje, že otravuje." Snažím sa to povedať pokojným hlasom. James skriví tvár.

„Brad, chápem, že by si bol rád s ňou, ale toto si predsa chcel. Aby sa naša tvorba dostala do sveta, aby sme boli kapela. Ak ťa naozaj miluje - čo je podľa mňa jasné - musí niečo pre teba obetovať. Každý musí niečo obedovať. Len ju chvíľu nechaj, nech si to chvíľu nechá prejsť hlavou."

„Ďakujem." Má pravdu. Každý musíme niečo obetovať. Dúfam, že to vie aj Grace.

(Gracein pohľad)

Mám v pláne Bradovi nevolať. Keď bude chcieť, zavolá mi. Dnes to už nebude, keďže je unavený. Som aj celkom rada. Dnes nemám chuť sa s nikým rozprávať. Vytrasiem všetky veci z kabelky, ktorú som mala v klube. Vypadne z neho telefón, peňaženka a nejaký papierik. Pozriem sa naňho. Číslo. Petrovo číslo. Zoberiem telefón a vyťukám ho. No kým stlačím tlačítko volať, zamrznem. Myseľ mi pracuje na plné obrátky. Mám to urobiť. Ak aj hej, bude to len nevinný pokec. Ale ako samú seba poznám, budem to brať, akoby som Brada podvádzala, lebo s vôbec s nejakým chlapom rozprávam. Číslo vymažem. Som unavená a mám pocit, akoby zo mňa mala vyletieť duša. Chcem si len ľahnúť a....ležať. Aby som mala pokoj od celého sveta. Od svojich nenormálnych pocitov, ktoré by nepochopil ani fyzik. Jednoducho povedané, mám chuť sa prepadnúť pod zem. Áno táto veta dokonale vystihuje moje želanie. Zvalím sa na posteľ a obzerám sa po izbe. Rozmýšľam, čo budem robiť. Zrazu sa zahľadím na knihu, ktorú v poličke vidím prvý krát. Vstanem a zoberiem si ju. Nie je to kniha, ale dlhší balíček. Otvorím ho a je v ňom náhrdelník. Na retiazke je zavesený malý obdĺžnik. Nič na ňom nie je, proste obdĺžnik. Potom však pozriem do krabičky, kde je papierik.

Otvor ho.

poslúchnem papierik a otvorím ho. V obdĺžniku je vygravírovaný dátum a pod ním napísané: „Nech naša láska žije naveky." Pozriem sa na papierik v krabičke a otočím ho.

Brad.

********
AHOJ ^^ prepáčte, že je časť kratšia a pridávam ju až dnes :/ :) ale zdalos ami pekné, ukončiť ju v tom momente :D dúfam, že sa páčila :)) komentíky a votes potešia :3
(827 slov s AN :) )
Btw. obrazok moc nesúvysí ale nedalo mi nedať ho sem :D