Waiting for Love •The Vamps•

CHAPTER 31

„Á, dobrý deň." Usmeje sa pán Fischer keď ma uvidí v dverách. Trhne mi kútikmi, lebo v tejto miestnosti sa nemám prečo usmievať. „Boli ste navštíviť ryby?" opýta sa popri hľadania papierov. Potom si sadne na kreslo a ukáže mi, že si mám ľahnúť na gauč.

„Áno." Poviem odmerane.

„Upokojili vás?"

„Nie. skôr ma.. deprimovali."

„Prečo?" prekvapene nadvihne obočie. „Väčšinu pacientov upokoja. A ukážu im odpovede."

„Niečo mi ukázali. Som ryba. Robím dookola to isté, ako oni. Oni plávajú celý život v akváriu a ja celý život rozmýšľam... ako utiecť. Keď som šťastná, konečne šťastná, tak ma to prestane po nejakom čase baviť. Asi mám byť nešťastná.."

„Hovorili ste, že keď ste boli malá, rodina sa k vám otočila chrbtom?" prikývnem. „Môže to byť spôsobené tým. Musíte sa ale presvedčiť, že útek nie je správny."

„Ale ako?" chytím si čelo.

„Pozrite sa, očividne vás najviac trápi to, že či máte ostať pri svojom priateľovi."

„Áno. Chcem pri ňom ostať, ale v istom uhle ja obmedzujem jeho a on mňa."

„Porozprávajte sa s ním. Nič iné vám k tomu nemôžem povedať." Zloží ruky.

„A keď mám strach?" cítim ako sa mi roztriasli ruky.

„Musíte ho jednoducho prekonať."

Sedím na gauči a pozerám sa na televízor, ktorý je vypnutý. Čakám len na to, kedy príde Brad. Keď si naňho spomeniem, roztrasiem sa. prečo vždy keď si spomeniem na lásku svojho života, roztrasiem sa? Začujem zvuk kľúča vo dverách a potom vravu hlasov, ktoré prichádzajú dnu. Smejú sa a sú z niečoho pobavený.

„Ó, ahoj." Usmeje sa Brad, keď vstanem. V jeho očiach vidím smútok a strach. Má pravdu, že som v poslednom čase schudla. Tričko, ktoré mi bolo normálne dobré, na mne teraz visí.

„Ahoj." Šepnem. Hlavou mu ukážem aby prišiel ku mne.

„Čo sa deje?" povie úplne potichu aby som to počula len ja. Sme tak blízko seba..

„Potrebujem sa s tebou porozprávať." Pozerám sa do zeme.

„Dobre, len sa dám do poriadku." Usmeje sa a na líce mi vtisne bozk. Telefón a kľúče si nechá v obývačke na stolíku. Sadnem si a kolená pritisnem k hrudi. Zavriem oči a zhlboka dýcham. Zrazu Bradovi pípne mobil. Bez toho aby som odomkla obrazovku mu tam vyskočí esemeska od Zoe.

„Tak," povie Brad, ktorý práve schádza po schodoch. „o čom sa chceš porozprávať?" prisadne si ku mne a objíme ma okolo pliec. Keď však zbadá, že očami hypnotizujem jeho telefón, pozrie sa naňho. Zalapá po dychu.

„No, nemala som to v pláne, ale.... čo to má znamenať?" troška sa od neho odtiahnem, aby som mu videla do tváre. Jeho výraz je prázdny. Buď nečakal, že mu napíše, alebo nečakal, že to uvidím.

„Ja nevime..." vydýchne.

„Jasné." Usmejem sa. „A ja mám rada monopoli."

„Grace, ja fakt neviem prečo mi píše."

„Pozri, keď väčšinou niekto niekomu napíše, tak... sa spolu videli.."

„Ale ja s ňou nič nemám," nenechá ma dokončiť vetu.

„Tak prečo ti píše?" trochu sa vystriem.

„Ja neviem!" tiež sa vystrie. Nadýchnem sa. Vstanem a mám namierené do izby. V tom ma však chytí za zápästie.