Čarodejnice a démoni

11. Slnko

(Faith)

"Idem von s Jaredom!" smiala som sa. Carter sa tváril znechutene.

"Super." odfrkol. 

"Ale no, nemohol by si sa aspoň tváriť, že sa tešíš so mnou."

"Prepáč, ale nemusím ho veľmi." 

Zamračila som sa. "Nebodaj žiarliš ?" 

"HA HA HA !" Irónia z jeho hlasu priam sršala. 

"No dobre Carter, viem, že nežiarliš, ale nerozumiem tomu, v čom je problém ?"

Mykol plecami. "Niečo mi na ňom jednoducho nesedí."

"Ale no tak. Daj mu šancu." prosila som ho. Prevrátil očami.

"A kam vlastne idete?"

"Do centra." usmiala som sa. Carter chvíľku rozmýšľal nad tým čo som povedala. 

"No dobre, ale žiadne také, že k nemu domov ! Drž sa radšej pri ľuďoch."

Nerozumela som. Z čoho mal taký strach, hnev, alebo neviem ako nazvať jeho chovanie. 

"Tak fajn." prikývla som. Carter si ešte voľačo zababral pod nosom a potom sme sa pomaly presunuli na hodinu. 

+ + +

(Jared)

Ako vždy vonku bolo sychravo. Slnko tu nesvietilo už dobrých pár dní a bol som za to rád. Naozaj som si tento čas na zemi, medzi smrteľníkmi užíval. Do školy som sa dnes rozhodol neísť. Nemal som náladu ani chuť a navyše som si chcel premyslieť dnešný večer s Faith. Centrum mesta naozaj nieje veľmi súkromným priestranstvom, kde by som mal možnosť, zistiť, čo naozaj vo Faith je. Vybral som toto miesto, aby nemal Carter veľmi impulzívne reakcie, náhodou by mohol povedať niečo, čo by donútilo Faith, byť opatrnejšou. 

Čím dlhšie som pobýval tu, medzi ľuďmi, mal som pocit, že ľudskosť v mojom vnútri stále viac a viac ožíva. Rytieri pekla, sú naj ľudskejšími stvoreniami z démonov. Na väčšinu nás, sa nečaká, kým zomrieme. Akonáhle sa nájde naša poloha, ako je to aj v tomto prípade, väčšinou sme zavraždení a stiahnutý do pekla. Naše duše nemusia podstupovať mučenie, aké podstupuje väčšina duší. Preto, z nás nikdy nieje odobratá ľudskosť, aspoň nie celkom. 

"Jared!" zrazu sa na mňa ozval známy hlas, keď som obrátil svoj pohľad, stál tam Lucifer. Hneď mi stúpol tlak. 

"Ale no nie, vidím, že nedokážeš držať sľub." zamračil som sa.

"Ja držím sľub, jasné že áno." Uškrnul sa."Prišiel som len navštíviť svojho milovaného syna a zistiť ako sa mu darí v jeho misii." 

"To určite." odfrkol som. Posadil sa na gauč v obývačke a vyložil si nohy na kávoví stolík.

"Jasné, že áno. tak povedz mi, máme už cieľ ?"

"To sa vážne pýtaš ? Určite to vieš. Máš okolo seba kopec špehov. Neverím, že nik ma nesleduje."

"Isteže nie."

"A čo tie pekelné psy v lese ?"

"Čo myslíš, tie sú všade." Tváril sa veľmi pokojne. "Najmä na miestach kde je veľa čarodejníkov. Energia, ktorú vyžarujú ich priťahuje. " 

To by dávalo zmysel, ale stále som si nebol celkom istý. 

"Radšej sa strať." mávol som nad ním rukou."Navyše teraz mám prácu, musím si niečo dôkladne naplánovať, takže bol by som veľmi rád keby si ma nechal osamote."

"Tvrdohlavý po mamičke." Na tvári sa mu zjavil úškrn. Neodpovedal som a odišiel do kuchyne. Po chvíľke som zacítil zápach síri a energiu z portálu. Odišiel. 

+ + +

Okolo 18.00 som už stál v centre a obzeral sa vôkol seba. V tvárach ľudí som sa snažil rozoznať tú Faith. Za chvíľku som ju zbadal. V tvári sa jej už z diaľky črtal úsmev a z jej tváre vyžarovala nesmierna energia. Vyzerala veľmi šťastná.  Medzi všetkými ľuďmi navôkol, ktorý vyzerali unavený a smutný a v tomto pochmúrnom počasí, Faith vyzerala ako také malé slnko. Zrazu mi prišlo ľúto, že jej možno dnes budem musieť ublížiť..