Čarodejnice a démoni

24. Skutočnosť

(Faith)

Podvečer ma prebudili lúče zapadajúceho slnka, ktorým sa podarilo prejsť pomedzi staré vyblednuté závesy na motelovej izbe. Pootvorila som oči a pocítila som ako sa teplé miesto na ktorom som mala položenú hlavu dvíhalo pomaly hore a dole. Podvihla som hlavu a zbadala som Jaredovu pokojnú tvár. Mal zavreté oči. Aj napriek tomu som bola presvedčená že nespí. Démoni predsa nespia...

Pomaly som sa posadila a pretrela som si oči. V hlave som si prehrala udalosti posledných pár hodín. Spomenula som si ako som znova okúsila chuť jeho pier. Nevedomky som dvihla prsty a priložila si ich k perám,  pretože tá spomienka bola ešte stále príliš živá. Chvíľu som tam len tak sedela na kraji postele a prehrávala si ten okamih znova a znova. S povzdychom som sa postavila z mäkkého matracu, ktorý potichu zvŕzgal a s pomalými krokmi som prešla do kúpeľne kde som zažala svetlo a zavrela za sebou dvere. Prstami som jemne zatočila kľúčom aby som si dopriala viac súkromia a zahľadela som sa do zrkadla. Pod očami som mala tmavšie kruhy a bola som neobvykle bledá. Vlasy som mala strapaté a mastné. Musela som odvrátiť zrak a pustila som v sprche vodu, ktorú som nechala zohriať kým som zo seba dostala oblečenie. Pomaly som vošla pod prúd a nechala som vodu aby zmyla všetku bolesť a únavu, ktorá sa na mňa za posledné dni nalepila. Pokúsila som sa úplne si vyprázdniť myseľ a predstaviť si, že aspoň na chvíľku je všetko v poriadku. Že keď vyjdem zo sprchy bude tam moja mama, aj Carter s Emily a Jared nebude démon. 

Je démon.

Spomenula som si znova a hlavu som oprela o teplé kachličky. Zaľúbila som sa do démona, ktorého úloha bola ma zabiť. Aspoň o tom som sa ešte stále chcela presvedčiť ale v hĺbke som cítila, že on je teraz to jediné čo ma drží pri živote a v nádeji. Nikdy by som neverila že sa dostanem do podobnej situácie. 

V sprche som strávila nejaký čas, než som sa konečne donútila vyjsť von. Znova som sa obliekla a s uterákom si presušila mokré vlasy. Keď som otvorila dvere od kúpeľne, Jared sedel na kraji postele a pozeral sa k oknu. Nevšimol si ma až kým som nebola celkom blízko. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa ma mäkkým hlasom a skúmavo si prezrel moju tvár. Jemne som mu prikývla.

"A ty? Niečo nové?" konečne som sa donútila prehovoriť a oči namierila do tých jeho orieškových. Pomaly som si sadla na posteľ a ruky si založila do lona. V jeho tvári bolo vidieť že váha, ale napokon si uvoľnil hlas a konečne otvoril pery.

"Nie." pokrútil hlavou a smutne sa usmial."Ale neboj sa, na niečo už prídem."uistil ma a jednu ruku položil na tú moju. Bola prekvapivo teplá a mojím telom prebehla iskra. Pocítila som ako mi líca zaliala červeň a nervózne som sa pousmiala. Ticho prerušilo zvonenie môjho mobilu a obočie mi spadlo nižšie k očiam. Vymenila som si s Jaredom zmätený pohľad než som skontrolovala obrazovku na ktorej svietilo "Neznáme číslo". Váhavo som priložila prst k zelenému tlačítku a nakoniec sa odhodlala a zdvihla hovor.

"Áno."

"Ahoj, Faith.." ozval sa známi hlas a mala som pocit, že mi celé telo zmeravelo.

"Carter? Si v poriadku?" spýtala som sa zúfalým hlasom a srdce sa mi rozbúšilo.

"Ja, áno, len.."pokračoval slabým hlasom. Znel vyčerpane a zničene. Každé slovo zo seba dostával veľmi ťažko.

"Kde si, ste v poriadku?" naliehala som.

"Sme.."skôr ako stihol dopovedať, počula som zastonanie a v mobile zaškrípalo.

"Zdravím, kráska." zaznel neznámy hlas priam ironickým tónom.

"Máš niečo čo potrebujem a ak chceš ešte niekedy vidieť svojich priateľov, budeš musieť spraviť čo ti poviem..." tentokrát zvážnel a vytrvalo počkal na moju odpoveď.

"Čo potrebuješ?" hlas sa mi pri každom slove skoro zlomil. Cítila som ako mi horia oči, do ktorých sa tlačia slzy. Jared sa postavil predo mňa a jemne pokrútil hlavou. Odvrátila som od neho oči a netrpezlivo som čakala čo bude ďalej. 

"Tak sa mi to páči. Prídete, opakujem, prídete, takže privedieš aj toho môjho nevychovaného syna späť do jeho domu v meste. Budem vás tam čakať aj s tvojimi drahými priateľmi a dohodneme sa na ďalších podmienkach. Máte čas do večera, potom ich znesiem zo sveta. A pamätaj si, mňa len tak ľahko neobídete." ani mi nedal príležitosť čokoľvek povedať a v mobile sa ozvalo pípanie. Neveriacky som sa pozrela na obrazovku mobilu a po líci mi stiekla slza. Jared sa na nič nepýtal.

"Budeme musieť ísť, Jared. Pomôcť im."prerušila som ticho.

"Zabijú ťa, Faith."povedal smutným hlasom.

"Ja.. nenechám ich v tom. Nemôžem, prosím..."

+ + +

(Jared)

Uprene som hľadel do jej zronenej tváre a vedel som, že žiadne presviedčanie nemá cenu. Koniec koncov, skôr či neskôr by nás aj tak našli. "Myslím, že nemáme na výber. Pomôžem ti." povedal som tichým hlasom a povzdychol som si. Kútiky úst sa jej dvihli do jemného úsmevu. Podišiel som bližšie k nej a palcom jej zotrel ďalšiu slzu ktorá jej stiekla po líci.

+ + +

O pár hodín, sme už sedeli späť v aute na ceste do mesta. Nechcel som používať svoje schopnosti, pretože by nebolo najlepšie ak by nás našli v predstihu. Faith mi vyložila celý hovor s Luciferom ešte pred odchodom a mal som čas premyslieť si, čo ďalej. Nebol som si celkom istý tým, prečo otec naliehal aby som prišiel aj ja. Asi ma chcú zadržať aby som sa o nič nepokúsil. Bol som ale pripravený, zachrániť život Faith nech to bude stáť čokoľvek.