Čarodejnice a démoni

23. Cesta

(Faith)

Potichu som sledovala ako sme míňali domy, ulice. Dlho sme ani jeden neprehovorili jediné slovo. Kútikom oka som sledovala Jaredovu tvár. Sledoval cestu pred sebou. Vyzeral zamyslene. 

"Kam ideme?" spýtala som sa. Už som to ticho nevydržala. 

"Niekde, kde nás nenájdu." Jeho odpoveď bola rýchla, akoby ju mal dávno pripravenú. Pozrela som sa na svoje ruky, ktoré som mala položené v lone. 

"Prečo ideme autom? Nevieš sa teleportovať, portále?" obrátila som tvár aby som na neho lepšie videla. Chvíľku neodpovedal.

"Nemôžem používať svoje schopnosti, pretože by nás potom ľahšie vystopovali." stále sa díval pred seba na cestu. 

"Aha." znova som zvesila zrak na svoje ruky. Bol veľmi chladný. Nevedela som ako ďalej naviazať konverzáciu. Po zbytok cesty už ani jeden z nás nepovedal ani slovo. 

+ + +

Asi po dvoch hodinách cesty sme zastali pri jednom motely v lese. Všade bola tma a ticho. Jared si to namieril rovno k dverám jednej z izieb. Nasledovala som ho. Ani mi nenapadlo ujsť, už vôbec nie pri pohľade na temný les naokolo. 

Jared za nami zabuchol dvere a zamkol. Skontroloval či sú všetky závesy zatiahnuté. Sledujúc ho som si všimla všetky znaky pokreslené po stenách izby. Boli červenej farby. Krv. Preglgla som.

"Čo sú všetky tie znaky?" Cítila som Jaredov pohľad na sebe.

"Sú to symboly vďaka ktorým sme prakticky pre vonkajší svet neviditeľný." 

Zamračila som sa."Prečo nechceš aby nás našli?" obrátila som tvár na neho. "Si predsa jeden z nich."

Jared ťažko vydýchol. Očami som hľadala tie jeho. Pozeral sa kdesi na zem pred seba. 

"Jared?" 

Zdvihol zrak."Neviem čo ti mám na to povedať."

"Som z toho všetkého zmätená. Čo sa deje?!" začala som byť nervózna. Oči ma štípali.

"To je na dlhé rozprávanie."

"Ja mám čas." trvala som si na svojom.

"Pozri Faith. Nie všetko je tak ako vyzerá."

"To som už zistila." odfrkla som. Pri pohľade na Jaredovu tvár som trochu ľutovala svoj postoj. Možno som bola pritvrdá.

"Prepáč." povedal mäkko. "Mrzí ma, že som ti klamal. Ale musel som. Mal som svoju úlohu a vlastne som zlyhal. Teraz sa schovávam pretože ma hľadá Lucifer. A mne sa už nechce robiť to čo mi on nakáže."

"Čo si po mne chcel?" 

Sadol si na jednu z postelí v miestnosti. "Hľadal som niekoho koho potreboval Lucifer. A myslel som si, že ty si ten niekto. Ale mýlil som sa." 

"Koho niekoho?" nerozumela som.

"To je jedno." držal so mnou očný kontakt. Sadla som si na druhú postel oproti nemu. Obzerala som si jeho tvár, jeho oči, ktoré hrali všemožnými farbami. Chvíľami som sa až nechávala uniesť.

"Si démon." vypadlo zo mňa po chvíli. "Moji priatelia sú možno mŕtvi..." Pri tej myšlienke mi až zostalo zle. "Prosím, vezmi ma naspäť. Pusti ma." prosila som ho. 

"Nemôžem, zabili by ťa." 

"Prečo ti na tom tak záleží." do očí sa mi tlačili slzy.