Čarodejnice a démoni

12. Mesiac

(Faith)

Keď som ho zbadala medzi davom ľudí znervóznela som. Zároveň som sa aj naozaj veľmi tešila a bola som zvedavá ako dnešný večer dopadne. Vonku sa už začínalo pomaly stmievať a bolo trocha chladno, v tej chvíli som ale mala pocit, že pečie slnko a všetko na vôkol Jareda svieti. Nevšímala som si ľudí naokolo. 

Keď som prišla celkom k nemu a poriadne videla črty jeho tváre, vyzeral veľmi pokojne. Usmieval sa.

"Ahoj." povedala som. Srdce sa mi rozbúchalo ako o život.

"Ahoj, Faith. Ako sa máš ?" Opýtal sa zdvorilo a ukázal smerom na cestu. Začali sme kráčať. 

"Ale fajn a čo ty?" 

"Dobre." usmial sa. 

"Kam ideme?" 

"Do jednej milej čajovne, ktorú som kúsok na predmestí objavil." 

"To je fajn nápad." usmiala som sa. Bola som ním v tej chvíli taká omámená, že by som s ním šla snáď aj na koniec sveta. 

+ + + 

Do čajovne to bolo z centra pekný kus cesty, avšak mne to pripadalo ako malý okamih. Celú dobu sme sa rozprávali o všetkom možnom, neustále som sa ho vypytovala rôzne otázky - čo je jedným z mojich zlozvykov, keď spoznám niekoho nového.

Čajovňa bola naozaj útulná. Nachádzala sa v podzemí v jednej zo starších budov na kraji mesta. Všade boli rôzne sošky budhov, čínskych drakov a iných vecí typických pre ázijskú kultúru. Voňalo to tam po dyme z vodných fajok a akýchsi vonných sviečok. Sadli sme si na jeden s gaučov pri malom stolíku. Bol naozaj pohodlný, celý obsypaný vankúšikmi. 

"Bola si tu už niekedy?" spýtal sa ma.

"Nie, ešte nie. Je to tu ale veľmi útulné." 

"Som rád, že sa ti tu páči." V tom sa zaškeril a drgol do mňa.

"A mimochodom, to skôr ty by si mi mala ukazovať fantastické miesta v tomto meste, to ja som tu turista." Zasmial sa.

"To áno." uznala som. "Ale ten kto pozýva ten vymýšľa!" 

"No dobre, uznávam." Pokrčil plecami. 

Ďalej to už šlo samo, presne ako po ceste sem. Až na to, že teraz sme nemrzli vonku ale pili teplý čajík celý zahádzaný vankúšikmi.

+ + +

(Jared)

Nezastavili sa jej ústa. Neustále sa ma niečo pýtala, vášnivo odpovedala na moje otázky a zrazu som sa na chvíľu cítil plnší. Úplne som sa pozabudol, prečo tu vlastne som. 

+ + +

Démon vo mne sa zrazu zavrtel. Zhlboka som sa nadýchol a zacítil som sladký pach krvi a vody, aký bol cítiť len z pekelných psov. Pozrel som sa na hodiny. Bola skoro polnoc. 

"Tak čo, pôjdeme už pomaly?" spýtal som sa Faith.

"Áno, môžme." zívla si. "Už začínam byť aj unavená." 

"Odprevadím ťa." 

Prikývla.

Zaplatil som a vyšli sme von. S každým výdychom nám išla z úst biela para. 

"Brr, je naozaj zima." pošúchala si ramená. 

"Nechceš moju bundu? Síce ti bude veľmi veľká ale tým teplejšia" navrhol som s úsmevom.

"Ale nie, ešte tebe bude zima."

"To je v poriadku, mne až tak zima nevadí." žmurkol som na ňu a dal som jej svoju bundu. Zababušila sa do nej. 

"Hneď lepšie, ďakujem." 

"Za máličko." 

Pomaly sme začali kráčať po chodníku späť smerom k mestu. Všade naokolo som počul tiché šúchanie pazúrov pekelných psov. Sledovali nás, vyčkávali...

Znervóznel som. Postavil som sa pred Faith. Pozrela sa mi nechápavo do tváre. Bola celá bledá a nos mala červený z chladu. Spoza jej pliec som videl červené svietiace oči pekelných bytostí. Bolo ich aspoň päť. 

"Deje sa niečo?" spýtala sa.

Prišlo mi jej ľúto. Ako mi jej môže prísť ľúto, keď som démon. Som Luciferov syn. Toto je moje poslanie - mám nájsť potomka. A budem mať pokoj. Teraz mám jedinečnú možnosť, kedy ešte takúto dostanem ? Kedy? Búrili sa vo mne myšlienky, pocity, všetko mi hovorilo niečo iné a k tomu z jej tela vyžarovala toľká energia.

Štuchla do mňa. "Jared? Haló? Ja sa bojím, je všetko v poriadku?" 

"Jasné.."

...

Všetko v poriadku.

"Tak môžme ísť ďalej ?" spýtala sa ma.

Psy potichu vrčali. Roztrhali by ju za sekundu. 

"Prepáč." povedal som jej a pozrel sa jej o tváre. Potom na pekelné psy.