Čarodejnice a démoni

5. Liberton

(Jared)

V pondelok ráno som sa ocitol na Liberton High School, kde mi chvíľku trvalo než som našiel riaditeľovu kanceláriu. V rukách som držal obálku s dokumentami, ktoré mi pomôžu dostať sa na školu. Všade naokolo bola smutná atmosféra a kúsok pred kanceláriou riaditeľa som zbadal stôl s fotkou a navôkol kvety. Zrazu som vycítil energiu, ktorá vyžarovala z portrétu chlapca aj keď som ju videl len z diaľky. Obeť démona. A neúspešná. Ak by úspešná bola a duša by sa už varila v pekle, nevyžarovala by z miesta toľká energia.

Zastal som pred riaditeľňou a zaklopal som. Chvíľku nebola žiadna odozva a tak som sa začal obzerať vôkol seba. Kúsok odo mňa, stáli dve baby. Prisahal by som, že rovno mojím smerom. 

 "A to mám byť nenápadný." zamumlal som si potichu sám pre seba a už o chvíľku sa otvorili dvere, z ktorých vyšiel pán riaditeľ. 

"Dobrý deň." podal mi ruku.

"Dobrý deň." odzdravil som a potriasol som mu s rukou.

"Nech sa páči, poďte ďalej." ukázal smerom do miestnosti. Sadol som si na stoličku, ktorá bola oproti stolu so stoličkou, na ktorú si zase sadol pán riaditeľ. 

"Tak, pán..", chvíľku listoval v dokumentoch a potom vyslovil moje priezvisko,"Harris. Do ktorého ročníka, by ste sa chceli zaradiť."

Ak tu máte ročník s niekoľko miestnym číslom tak asi ten, lebo 18 naozaj nemám. Aspoň nie psychicky. Pomyslel som si v duchu.

"Do štvrtého."

"Koľko máte rokov ? Môžem od Vás dostať dokumenty z predošlých škôl, váš občiansky preukaz, rodný list..?"  Podal som mu všetky potrebné dokumenty a preukazy. 

"Mám devätnásť, veľa sme rodičmi cestovali, preto som jeden rok vynechal školu, ale teraz sme sa konečne usadili, teda aspoň ja. Rodičia šli ďalej na cesty, ja si chcem dokončiť posledný ročník a pridať sa k nim." To čo som vymyslel ? 

"Fíha, tak to máte pestrý život. A čo je cieľom vášho cestovania?"

Podpisovať zmluvy s ľuďmi, zabíjať bosorky. Odkašlal som si. "Pomáhať iným." Jared peacemaker. Ako ma mohli napadnúť takéto sračky. 

" Páčite sa mi, veľmi radi Vás privítame na našej škole. Hneď zajtra môžte nastúpiť." Pán riaditeľ mi podal naspäť moje veci a dal vytlačil rozvrh. Starej tlačiarni chvíľku trvalo než vypľula papier s rozvrhom. 

Poďakoval som, rozlúčil som sa a odišiel som preč. Poobzeral som sa ešte po škole, aby som vedel, kde čo nájdem a potom som vyrazil naspäť do svojho "úkrytu". Ešteže nastupujem až zajtra. 

+ + +

(Faith)

Sedeli sme s Emily na hodine matematiky pri okne. Učiteľ vysvetľoval ďalšiu z jeho nudných teórií, zatiaľ čo ja som si pod ľavicou čítala poznámky z biológie. "Dobré známky sú potrebné k prijatiu na  vysokú školu!" Táto veta mi neustále znela v hlave keď sa mi nechcelo učiť. Hovorievala mi ju mama. 

Emily sa hrala s perom a podopierala si dlaňou tvár. Na hodinách matematiky pána Hopkinsa by zaspal aj Albert Einstein. Okrem toho, že rozprával potichu, nevedel vysvetľovať. Keď sa díval na tabuľu človek mal pocit akoby mal pred očami celý matrix. 

"Faith." zašepkala Emily. "Pozri." Mykla hlavou k oknu. Práve zo školy odchádzal náš "vysoký" neznámy. 

"Fešák, čo povieš ?" Spýtala sa ma. Niečo mi na ňom nesedelo. Akoby som z neho niečo cítila. Ale vyzeral dobre, o tom niet pochýb. 

"Tak to áno." Pomaly sa nám strácal z dohľadu.

"Asi už zase budem mať chuť do školy. Ak sa tu teda ešte objavý." 

"Som zvedavá."povedala som jej a v hĺbke som dúfala, že sa naozaj ešte objaví. 

+ + +

(Jared)

Do nitky som bol premočený keď som sa vrátil domov zo školy. Zhodil som zo seba mokré oblečenie a dal som si sprchu. Sadol som si do kuchyne a na stôl som položil doklady a dokumenty. Do očí mi bilo moje meno na občianskom preukaze.

Jared Harris. 

Keby som im povedal svoje démonické meno, zlomili by si na ňom jazyk. Moje skutočné ľudské meno je síce Jared. Ale v pekle ma tak nevolali. Buď som "Luciferov syn" alebo ma volajú po mene démona. 

V škole som cítil prítomnosť čarodejníc, avšak nevedel som upriamiť cieľ. Veľa z nich ešte nemá ani osemnásť rokov, je ťažké vycítiť čarodejnicu, ktorá ešte nezložila skúšku. Potomka ale nebude jednoduché nájsť. Odhaliť sa dá len mocným kúzlom, ku ktorému potrebujem aspoň kvapku krvi alebo sliny osoby, ktorá mne bude podozrivá. Iba toto kúzlo mi na sto percent potvrdí pravdivosť môjho tušenia. Našťastie sú tu aj iné indikátory. Napríklad, každý potomok má na tele jazvu. Väčšinou býva na chrbte, alebo rukách a je tam preto aby značila, že je poškvrnený pádom svojho otca alebo matky. 

Máloktorý potomkovia ale vedia o tom kto sú. To by bol ten lepší prípad, lebo sa nebudú snažiť zakryť miesto s jazvou. Ten horší bude ak budú vedieť kto sú a budú to chcieť čo najväčšmi zakryť. 

Ja, ako jeden z potomkov, viem vycítiť či je v miestnosti prítomný niekto môjho druhu. Neviem to ale presnejšie určiť. Budem naozaj potrebovať veľmi veľa šťastia. 

Zbytok večera som strávil bezvýznamným hladením na kvapky dažďa, ktoré stekali po okne. Zajtra ma čaká prvý deň dosahovania svojho cieľa.