Čarodejnice a démoni

9. Oslava

(Faith)

Celý týždeň v škole sa vliekol ako slimák. Aspoň, že Jared bol v mojej skupine, inak by som sa unudila na smrť. Aj keď toho veľmi nenarozpráva z času na čas sa vždy niečo nájde. Keď sme mali hodinu a občas som sa na neho pozrela, vyzeral veľmi zamyslene. Akoby neustále nad niečím premýšľal. Nikdy som sa nedostala k tomu aby som sa ho spýtala, či v sobotu príde na Carterovu oslavu. V piatok ráno keď som vstala, som bola odhodlaná, že sa ho konečne spýtam či pôjde aj on.

Nasmerovala som si do školy trošku skôr ako obvykle, on tam bol vždy o dosť skôr. Ráno sme mali anglický jazyk. Tipovala som, že už bude stáť pred učebňou. A mala som aj pravdu.

"Ahoj." pozdravila som s kývaním. 

"Čau." odzdravil ma aj s kývnutím hlavy. "Ako sa máš?" 

"Ale v pohode a čo ty?" 

"Celkom som unavený a znechutený z toho, že som v škole, ale inak v pohode." Nikdy nevyzeral unavene, aj keď to stále vravel. Znervóznela som. "Krava, ideš sa len spýtať či tam pôjde, nie ho pozvať na rande." V duchu som sa pokarhala. Nadýchla som sa. A z výdychom to šlo zo mňa von.

"Chcela som sa na niečo spýtať." 

"Áno?" pozrel na mňa spýtavo. 

"Carter má v sobotu narodeninovú oslavu a prakticky je pozvaná celá škola. Teda, hocikto, kto chce prísť. Pôjdeš ?"

"A ty?" zdvihol obočie.

"Áno, je to jeden z m-mojích najlepších kamarátov." zakoktala som sa. Nervozita vládla môjmu telu. Tak už odpovedz.

"Jasné, prečo nie." mykol plecom.

Tuším sa mám na čo tešiť.

+ + +

(Jared)

Po škole, som sa vrátil späť do svojho útulného miestečka a uvelebil som sa na gauči. Zatiaľ žiadny démon ani otec. Ešte stále. Vtedy som si uvedomil, že sa mi táto voľnosť celkom páči. Navyše viem, že tu ešte nejakú tu chvíľku pobudnem. 

Zajtra mám veľmi veľkú príležitosť vybudovať si väčšiu dôveru s Faith. Keď to takto v pohode pôjde ešte týždeň, tak ju niekam pozvem, aj samú. A zistím, či je práve ona môj cieľ. Medzičasom sa snažil nájsť, či náhodou necítim silnú energiu, podobnú tej, ktorú vyžaruje Faith, aj z niekoho iného. Zacítil som ale len pár čarodejníkov. Nič nové. Stále viac som bol presvedčený, že práve ona je môj cieľ. 

+ + +

Sobotňajšia oslava začínala podvečer. Pár krát som sa zastavil nad tým, či mám ísť, keď je dosť pravdepodobné, že tam bude aj viacero členov z miestneho sabatu. Za zblíženie s Faith to ale stojí, aj tak je tu plná riť čarodejníkov. Prakticky nemám čo stratiť aj tak ma nevedia len tak zabiť. A aj keby, aspoň by som mal konečne svätý pokoj. Teda, svätý asi nie, v mojom prípade. 

Okolo šiestej som vyrazil s autom ku Carterovi. Faith mi napísala jeho adresu do sms. Asi za dvadsať minút som bol na mieste. Skoro som nezaparkoval.

Zaklopal som na dvere.

"Vitaj, Jared!" privítal ma Carter. 

"Servus." odzdravil som a šiel som ďalej. Carter mal naozaj veľký dom. Asi má zazobaných rodičov. Vnútri už bolo celkom dosť ľudí. Akonáhle zavrel dvere cítil som čarodejníkov skoro z každej strany. Takže preto tá oslava, lebo zložil úspešne skúšku sabatu. Mohol som to tušiť.