Čarodejnice a démoni

18. Peklo

(Faith)

"Nerozumiem?" stála som ako obarená. "Lucifer? Syna?" Čarodejnica prikývla. Pozrela som na Carterovu tvár. Pery mal pevne stisnuté, vyzeral naštvaný. 

"Áno, Faith, Luciferov syn." zopakovala.

"Ako je to..?" ani som nestihla dopovedať a hneď ma prerušila.

"Všetci pôvodný padnutý anjeli majú svoje deti. Tieto deti, ktoré sú priami potomkovia sú jedny z najmocnejších druhov démonov."

"Čo to pre nás znamená?" spýtala som sa.

"Smrteľné nebezpečenstvo a ten najvyšší stupeň opatrnosti." 

"Stačí nájsť posadnutého človeka nie, to nie je také zložité a démona odvolať."

Jej tvár bola ustaraná. "Priala by som si aby to bolo také jednoduché drahá, ale mám zlé správy. Pôvodný potomkovia neposadnú iných ľudí, majú svoju vlastnú stránku."

"Však jasné.." odfrkol Carter. "Nevolajú ich rytieri pekla pre nič za nič." 

"Rytieri, čo?" bola som zmätená, vystrašená. Pôvodne príjemné ráno sa zmenilo na nočnú moru.

"Áno, Carter hovorí správne, keď sa budeš učiť na skúšky do sabatu, dočítaš sa o nich mnohé. Sú takmer nezničiteľný."

Srdce mi bilo o preteky. "Ale nerozumiem, čo by tu robil niekto taký? Nič špeciálne tu nie je, sme obyčajný sabat ako mnohé iné..." 

"Máš pravdu, ale možno sa medzi Vami nachádza niekto neobyčajný..."

"Ako?" 

Ostala ticho. "Nič, Faith, treba si dávať pozor a akékoľvek čudné správanie zahlásiť sabatu." Strčila ruky do kabelky, ktorú mala na pleci. Vytiahla odtiaľ kus handry a keď ju rozvinula boli tam dva malé obdĺžnikové krištále. "Vezmite si jeden obaja a v prípade núdze stačí zašepkať meno nášho sabatu do krištáľu a niekto vám príde na pomoc. Dávajte si pozor." 

"Budeme, ďakujeme." odpovedal Carter aj za mňa a vzal si svoj krištáľ. 

Vydýchla som, nie veľmi nadšená a vzala druhý krištáľ. "Ďakujem, zašepkala som a potichu som sa pobrala k sebe do izby.

+ + +

(Jared)

Ležal som na gauči a len tak sa pozeral do stropu keď v tom mi zazvonil telefón. Počúval som melódiu, ktorá hrala na mojom zvonení a rozmýšľal som či zdvihnem telefón. Načiahol som sa stolík a pozrel sa na displej. Svietilo tam "Faith". Zamračil som sa a prijal hovor.

"Áno?"

"Ahoj, Jared, neruším?" hlas sa jej trochu triasol. Ale nie tak ako vždy, keď bola nervózna. 

"Nie, nie, všetko v poriadku?" 

"Nemohla by som prísť, teda, do kelu, to vyznelo hlúpo, čo? Prepáč..."

Prevrátil som očami. "Nie, prestaň, pokojne príď." Pokojne príď? Pozrel som sa na bordel okolo seba. Všade bolo cítiť síru. 

"Jej, vážne ? Och, vlastne ja ani neviem kde bývaš..."

"Nevadí, pošlem ti adresu cez sms." 

"Fajn." súhlasila. Ostalo ticho. Nakoniec som ho prerušil.

"Takže, vidíme sa?"

"Áno, áno, zatiaľ!"

"Ahoj." zložil som hovor a mobil položil naspäť na stôl. Niečo sa muselo stať. Ale čo ? Čo ak? A tiahnem ju do svojho domu. Teda, ehm. Znova som pozrel vôkol seba. Skôr do mojej jaskyne a myslím že aj tá vyzerá lepšie. 

Vyskočil som na nohy a všade dokorán pootváral okná. Z pred zadných dverí som potichu zašepkal v démonickom jazyku pár slov a pekelné psy sa stratili. 

+ + +

(Faith)

Zložila som mobil. 

"Faith !" skríkol po mne Carter a vytrhol mi mobil.

"Čo robíš?!" zrevala som. "Vráť mi ho!"

"Myslel som si." odfrkol. "Hneď voláš Jaredovy, čo? Ani ho nepoznáš!"

Vytrhla som mu mobil.

"No a čo!" zhrabla som kabelu.

"Kam si myslíš že ideš?" postavil sa pred dvere.

"Ustúp."

"Láska ti zaslepuje myseľ, ani si nevieš predstaviť v akom si nebezpečenstve. Nemôžem ti to dovoliť."

"Ustúp." zopakovala som cez zaťaté zuby.

"Nie, Faith. Nepustím ťa." obrátil sa ku mne chrbtom a rukou prešiel v priestore medzi dverami. Zjavila sa tam jemne žiariaca stena. Silové pole. Dostala som nervy.

"Okamžite to zruš!"

"Nie, posaď sa naspäť a niečo ti vysvetlím."

"Nechcem to počuť. Žiarliš ?" 

Zasmial sa. "No jasné... Nie jasné že nie, Faith !"

"Očividne áno. Dávam ti minútu na to aby si to silové pole zrušil. Nemám čas na tieto tvoje sračky." 

"Chceš sa zabiť ?! Len tak vhupnúť do náručia smrti?!" zakričal na mňa. 

"Si blázon. Aká smrť?" nerozumela som. Bola som naštvaná.

Nadýchol sa."Jared nie je taký ako si myslíš, celé to len hrá, nemiluje ťa. Všetko je to len hra."

Pristúpila som k nemu bližšie. "Si smiešny." Len tak sa mi díval do očí. Akoby v nich niečo hľadal.

"Nie, len nechcem prísť o kamarátku, kvôli démonom." 

"Démonom?" pozrela som sa na neho.

"Áno. Démonom." prikývol."Lebo Jared je jedným z nich. A už aj viem kto."

Kývala som hlavou. Slzy sa mi tlačili do očí. "Ty si pekný hajzel. Konečne ma má niekto rád a už je to démon. Poser sa, Carter. Klameš. Klameš. Klameš." opakovala som a strkala som mu prstom do hrude. Nevedela som čo mám robiť, či mu mám veriť, alebo nie. Nechcela som tomu veriť. Neviem čo by práve so mnou démoni robili. Bola som naštvaná, nešťastná. Chytil ma za plecia.

"Viem, že tomu nechceš veriť, ale budeš radšej veriť svojmu priateľovi alebo mne?"

Stále som kývala hlavou do strán. "Nie, ja neviem. Prosím, nechaj ma ísť, neverím, že.."

"Faith, prosím."

"Neverím tomu. Nie."

"Faith, nechaj ma..."

"NIE!" zrevala som.

"Ale.."

"NIE!" zrevala som znova a odstrčila Cartera. Prešla som cez dvere, zabúdajúc, že je tam silové pole. Na moje prekvapenie som v poriadku prešla. Nevenovala som tomu veľkú pozornosť. Carter sa na mňa nechápavo ale nešťastne díval. Na chvíľku mi to bolo ľúto. 

Bála som sa ale bola som odhodlaná. Nechcela som ničomu veriť.

+ + +

(Jared)

V hlave mi zaznel hlas Cartera ako priznal Faith čo som zač. Démon vo mne zahorel. To pokašlal.