Šum krídel ✔

~~2. kapitola

Nemohla som dýchať, pľúca som mala plné vody. Pomaly som omdlievala, keď vtom... Cítila som akúsi haluz. Rýchlo som ju schytila. Pomaly ma ťahala z ľadového jazera. Vynorila som sa a s pôžitkom sa nadýchla studeného vzduchu. V tú chvíľu mi bolo jedno, že som mokrá. Začala som kašľať a vracať vodu. 

Keď som bola konečne na brehu, začula som známy hlas: ,,Ísť sa na začiatku decembra kúpať nebol najlepší nápad. Hlupaňa! Učili sme ťa predsa, čo robiť v nebezpečných situáciách. Myslel som, že máš viac rozumu!"

Odhrnula som si vlasy z čela a zdola sa pozrela na človeka, ktorý mi adresoval tieto slová. 

,,Och, sám pán riaditeľ Rinkle-Twinkle. Aká česť," podotkla som sarkasticky a odporne som sa naňho pozrela. Bol to tučko, ktorý nemal zľutovanie nad nikým. Ani nad ničím. 

Nikdy som ho nemala v láske. On bol dôvod, pre ktorý som hnila v tom odpornom laboratóriu. Jemu vďačím za tie všetky veci, ktoré mi robili. 

,,Vidím, že ťa naučili používať sarkazmus. No, Pokus 42, odvedieme ťa naspäť do laboratória. Uvidíme ako budeš používať sarkazmus pod vplyvom drogy a anestetika." 

Celá prestrašená, nahnevaná a mokrá som vyštekla: ,,Opovážite sa ma dotknúť a vymlátim z vás dušu! Nezabúdajte, že mám vlastnosti orla."

Nadvihol obočie, otočil sa a pozrel sa na svojich podriadených. Keď sa im stretli pohľady, začali sa všetci do jedného smiať. 

Znova sa ku mne obrátil a utrel si slzu smiechu z oka: ,,Párkrát si ušla z laboratória a už zo mňa chceš vymlátiť dušu? Nie si na svoj vek nejaká trúfalá?" 

Potom zvážnel a temne sa usmial: ,,Vidím, že výsledky z pokusov si už dostala. Len vieš čo nechápem? Keď máš vlastnosti orla, tak by si mala mať hnedé krídla. A nie biele." Zarazila som sa.

Otočil sa k mužom v bielom: ,,Odveďte ju do laboratória. Nech je pod najväčším dozorom. Bude v podzemí. Keď to bude nutné, tak ma zavolajte! A ak nebude poslúchať, duste ju alebo ju dajte do vody, nech sa tam topí. Ďalšie pokusy budeme robiť zajtra."

Predo mnou odpovedalo asi dvadsať chlapov: ,,Áno pane. Budeme plniť vaše rozkazy. Nech je vaše slovo aj naším slovom." 

Videla som, že Josh poslednú vetu nezopakoval. On jediný je v celom laboratóriu najnormálnejší. Keď ma odsúdia na týždennú diétu alebo na trojdňový hlad, Josh mi vždy prinesie niečo na jedenie. Keď ma netestujú, tak mi robí spoločnosť. Zabáva ma, rozpráva mi príbehy o námorníkoch, pirátoch, morských vílach, papagájoch, dažďových pralesoch, proste všetko, čo mu napadne. Najlepšie sú morské príbehy. Mám rada more. Aj keď som tam nikdy nebola, z rečí Josha som si vedela predstaviť dosť.

Naložili ma do čierneho auta a odviezli ma do labáku. Dali ma do klietky a bola som tam, kde som začala. 

Josh ma navštívil po pol hodine. Vedela som to, pretože som uprene sledovala čas na nástenných hodinách. Už od malička som sa o ne zaujímala. Páčilo sa mi, ako sa ručičky pohybujú a dokázala som sa vďaka nim upokojiť. Najmä vtedy, keď ma čakal deň plný testovaní.

Bola som rada, že Josh prišiel, avšak teraz som chcela byť sama. 

Kľakol si ku klietke a pozrel na mňa: ,,Ahoj Lina. Ja...len by som ti chcel niečo povedať. Zistili sme..."

Hneď som ho prerušila: ,,Zistili ste. No pekne. Už sa aj ty začínaš meniť na tých pokusníkov. Myslela som si, že si iný."

Zamračil sa a zháčil. Chvíľu rozmýšľal a keď mu doplo, čo povedal, riekol: ,,Lina, vieš, že som to tak nemyslel... Nechcel som to tak povedať." 

Keď videl môj pohľad, nesmelo pokračoval: ,,Asi sa potešíš. Zistil som, kto boli tvoji rodičia." 

Odvrkla som: ,,Hurá. Zistím, ktorí debili ma strčili do tohto zapadákova. Už sa teším. Len čo sa odtiaľto dostanem, pôjdem ich určite navštíviť. Veľmi rada im ukážem, ako sa mi tu dobre žilo. Stačí im ukázať ruky, však?"

Odhrnula som si rukávy bielej rovnošaty a ukázala nehojace sa fialové modriny na rukách. Tam, kde mi pred pár dňami dodávali červené krvinky zo sojky škriekavej, mi žila napuchla a nepríjemne bolela. Bola som rada, že som s tou rukou mohla pohnúť. A nielen to, celé moje telo bolo v úbohom stave. 

Vyplašene mi povedal, pozerajúc sa na to, čo som mu ukázala: ,,Možno, že oni za to nemôžu." 

Nepresvedčivo som naňho zaškúlila. Bol blonďák. Mal hnedé oči a trocha vyšportované telo. Ako každý iný, aj on nosí v práci biely plášť.

Nezaujato som povedala: ,,No hovor." 

Z vrecka plášťa si zobral papier a nahlas prečítal: ,,Dňa 18.12.1992 sa zrútilo lietadlo s 280 pasažiermi. Prežila to iba rodina, ktorá leží v kritickom stave v nemocnici. Nevie sa presne o koho ide. Zistilo sa, že majú malé dvojmesačné dievčatko. Na tomto dievčati bolo čosi zvláštne. Blízko pri lopatkách mala malé priehlbinky a z nich vychádzali malé krídelká. Okolití ľudia si myslia, že ide o mimozemšťana, iní tvrdia, že je to mutant. Nakoniec 23.12.1992 zomreli."

Užasnuto som naňho hľadela neschopná slova. Bola som mutant. Otočila som sa Joshovi chrbtom a po chvíli sa mi po lícach začali kotúľať slzy.

Nechal ma samú a prvýkrát za život mi šepol: ,,Dobrú noc, Lina." 

Urobila som si miestečko v klietke, schúlila sa do klbka, prikryla som sa dekou a po únavnom vzlykaní som sa nakoniec ponorila do ríše snov. Dúfala som, že ma tento raz nebudú strašiť chodiaci mutanti s injekciami v rukách.

Takže tu to je. Druhá časť príbehu Šum krídel. Dúfam, že sa vám páčila. :) Ďakujem za kommenty a voty.