Šum krídel ✔

~~7. kapitola

Už to bol deň. Nemala som ani poňatia kde som to bola.. Letela som stále na juh. Polárku, tú jasnú hviezdu, ktorú som vídavala z laboratória, som mávala stále za chrbtom. Bola som hladná, smädná a ešte stále som mala na sebe šatstvo z laboratória. Biele...aspoň mi pasovalo ku krídlam a neupozorňovalo na seba ľudí na zemi, keď som plachtila ponad mestá.

Stále som myslela na antirnaxov a reutenov. Viem čítať myšlienky, mám vyššiu inteligenciu, podobám sa na zviera, podľa ktorého mám aj povahu. Čo to ešte povedal? Som inteligentná, tichá v lete... Vzdychla som si.

Z myšlienok ma vyrušilo dýchanie. Začalo sa mi ťažšie dýchať.  Hneď som pochopila, že som veľmi vysoko, klesla som dolu. Obzrela som si krajinu podo mnou. Boli tam znova nížiny. Nikde, kde by som si vedela chvíľku odpočinúť.

A tak som hľadala ďalej, kým som nenašla malý lesík blízko rieky. Okolo nebola nejaká dedina a tak mi to prišlo ako dobrý nápad. Lepšie ako nič, a tak som zletela na jediné miesto, ktoré mi mohla príroda poskytnúť. Letela som mierne strmhlav dolu, ale tak, aby som neupozornila náhodne idúcich ľudí a nevyvolala rozruch. Listy podo mnou sa rozvírili a ja som s dunením pristála na pevnú zem. Uľavene som si vzdychla a vydala sa za šumom rieky.

Keď som ho našla, slastne som si nabrala vodu do dlaní a napila sa. Takto to pokračovalo dovtedy, dokedy som sa poriadne nenapila. O jedlo som sa strachovala najviac. Keď mal Mike pravdu, mohla by som niečo uloviť. Ale nikdy som to nerobila. Ani neviem ako na to. Nemám dokonca ani pazúre, iba krídla. Roztiahla som ich, zatrepotala a ponaťahovala skrehnuté kosti.  Stále som bola hladná, ale keďže už slnko zapadalo a mne sa nechcelo riešiť potravu, jedným švihom krídel som vyletela na strom, ktorý sa mi pozdával ako najbezpečnejšie miesto a zaspala som.

,,Ty moje krásne dievčatko. Maminka a otecko ťa majú veľmi radi. Oni ťa veľmi ľúbia. Nezabudni na nás," hovoril ženský hlas skláňajúci sa nado mnou. Všade vládla panika, okrem jej hlasu bolo počuť aj krik masy ľudí. Pozerala som sa ale na ňu. Nevedela som od nej spustiť oči. ,,Si nadané dievčatko a raz z teba vyrastie veľmi mocná bytosť. Si statočná  Anthe,"

,,Milujeme ťa," ozval sa mužský hlas. ,,Nezabudni..." zrazu sa ozval veľký tresk a ja som sa vyplašene zobudila.

Obzrela som sa za zdrojom, ktorý ma vyrušil pri mojom spánku. Oči si postupne privykli na pološero. Svitalo, no ja som s tým nebola spokojná. Keď som poriadne videla a  nenápadne sa pozrela popod konáre môjho stromu, skoro som z neho spadla.

Moje oči sa stretli s cudzími očami malého dievčatka ktoré malo na vôdzke  hnedého malého psíka. Paralyzoval ma strach. Vyhnal mi z hlavy sen a pomohol mi logicky rozmýšľať nad touto katastrofou. Na moje počudovanie dievčatko nepišťalo. Kľudne a zvedavo sa na mňa pozeralo.

Taaak ľudiaaaa. Ahojteeeeee. :) V prvom rade, ste geniálny. :O :* :) <3 <3  K tejto kapitolke mi dopomohli všetky komenty, ktoré ste mi venovali v šiestej kapitole!!! :O <3  Ja som nemohla, keď som si priebežne čítala vaše názory. Neviete si predstaviť aká som bola rada :) :* <3 Všetkým vám veľké ĎAKUJEEEEEEEEEM  :) :* <3 <3 <3 <3 Myslela som si, že sa to veľmi páčiť ľuďom nebude, ale ako..., že sa vám to páči, tak veľká vďaka :) :*  Tak, späť k príbehu. :) Tu sa Lina musí starať sama o seba, rozmýšľa o svojej minulosti, prisnil sa jej zvláštny sen a prebudilo ju dievčatko, ktoré z nej nemá strach. :) Tak čo myslíte, dobrá časť? Ja som sa veľmi snažilaaa, za gramatické chyby sa ospravedlňujem, za krátky text taktiež. Budem sa snažiť písať troška dlhšie, ale ak vám takáto dĺžka vyhovuje, kľudne napíšte. Konečne som sa vrátila k tomuto príbehu a ešte raz vďaka, že ste mi k nemu pomohli sa vrátiť a nakopli moju chuť znova písať. :)  Budem znova rada za hociaké komentáre, voty... :) :* <3

Vaša Al_1811, ktorá je vám veľmi vďačná :) :*