Šum krídel ✔

~~15. kapitola

Prežila som len vďaka tomu, že mi vrana lovila potravu a prinášala lesné plody. Viem, možno sa to niektorým môže zdať čudné, ale v laboratóriu mali pokus, ktorý mal názov Pokus 129 a bola to vrana. Tam muži v bielych plášťoch zistili, že vrany sú inteligentné tvory veľmi naviazané na iné stvorenia a dokážu rozprávať podobne ako papagáje. Vranu zavreli do klietky, kde boli prichystané logické úlohy. Vrana musela vytiahnuť a poukladať kamienky do malej misky, aby sa dostala ku žrádlu. Ona to dokázala za rekordných 10 minút.

Musela som sa prizerať, pretože sa mi vyhrážali, že mi urobia to isté, keď nebudem spolupracovať pri odberoch krvi.

Teraz som sa pozerala na zvláštneho tvora a premietala som si v hlave túto spomienku. Podľa mojich denných pozorovaní som sa dozvedela, že Josh je veľmi starostlivý. Neviem si doteraz vysvetliť, ako je možné, že mi lovil ryby, ale bola som mu za to nesmierne vďačná.

***
Dni ubiehali a bolesti ubúdalo. Už ma nenapadla žiadna divá zver, len sa kde tu mihla srna alebo vyplašený jazvec, či zajac. Rany sa mi s pomocou kostihoja lekárskeho rýchlo hojili.

***

,,No čo, Josh? Pravdepodobne o týždeň vyrážame," riekla som vrane, keď som hľadala suché drevo. Stále som trocha krívala, takže som to nechcela siliť. Priletel na jeden krík a skúmavo si ma premeriaval.

,,Čo je? Snáď tu nechceš ostať?" Verte alebo nie, ale za ten čas sme sa dosť dobre spoznali. Rozumiem mu a on rozumie mne.  Mierne pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Myslela som si. Je to tu krásne, ale máme toho ešte veľa pred sebou a Josh to vedel.

S nazbieraným drevom som sa vrátila k potôčiku. Josh už sedel na svojom obvyklom miestečku, na konári nado mnou. Zatrepotala som s krídlami. Tráva podo mnou sa rozvírila. Ponaťahovala som sa a slastne som si vzdychla. Pozrela som sa na oblohu. Už som sa nemohla dočkať.

***

Práve som bola v potoku. Nebola som vyzlečená, len som sa potrebovala osviežiť. Prskala som na všetky strany, krídla mi trepotali a smiala som sa. Smrť som mala na vlásku...ale unikla som jej. Za pár mesiacov nájdem svoj druh. Zakričala som si najhlasnejšie ako sa dalo.  

Josh zaškriekal a vyletel vyššie. Neprskaj! Budem mať mokré krídla a ako mám podľa teba letieť? Mykla som sa, pošmykla a padla do potoka. Vypleštila som naňho oči. To on sa mi ozval v hlave? On mi vie čítať myšlienky?

,,T-to ty? A-ako?" zakoktala som sa. Ako to? Doteraz to nerobil.

Zakrákal a vzniesol sa. Kĺzavo mi preletel ponad hlavu a ladne pristál na suchom kameni. Nedokázala si to. Nebola si pripravená. Pozrel sa na mňa skúmavým čiernym okom. Alebo si sa sama bránila.

,,Ono to... ty si... kto si?" bola som v pomykove.

Vrana, ktorá konečne našla svojho človeka.

,,Ako to myslíš? Akého človeka? Prečo mi rozprávaš v hlave?! Veď si len zviera!"

Josh bol ticho. Neprehovoril.

***
Od vtedy ako sa mi ozval v hlave ubehlo pár dní. Bol deň odchodu. Josh sa mi už neozval. Stále som premýšľala nad jeho slovami. Skúšala som sa mu prihovárať, ale nikdy mi neodpovedal.

Poslednýkrát som sa napila s potoka, obzrela si les, na ktorý som si už zvykla. Jedlo, ktoré som nechala v deň mojej údajnej smrti vlkom tam už nebolo.

Vystrela som krídla. Jemne som sa predklonila a vyskočila som. V nohe ma trocha bodlo, ale nebolo to nič vážne. Oprela som sa do vzduchu a vzlietla som. Prepchala som sa pomedzi stromy a letela som. Krídla som mala stuhnuté, takže mi chvíľku trvalo kým som nabrala správnu výšku.

Vrana pri mne plachtila. S ľahkosťou sa vznášala. A potom mi docvaklo. Ja som lietala nesprávne a preto som si musela dávať časté prestávky. Mala som využívať vzdušné prúdy. Ja som s vetrom bojovala, namiesto toho aby som sa mu odovzdala. Vietor sa mi oprel o krídla, ale ja som mu tentokrát neodporovala. Nechala som sa ním unášať ďalej na juh.