Šum krídel ✔

~~12. kapitola

Musela som si sadnúť. Bolo mi jedno, či ma niekto videl. Musela som sa vyrovnať s tým, čo som teraz videla a cítila. Nachvíľu som nebola mnou. Bolo to...zvláštne. Chvíľu som na streche len nehybne sedela a snažila sa uvoľniť. Keď som sa dostatočne spamätala, postavila som sa, že si idem zdvihnúť nákup, ale niečo ma zastavilo.

Cítila som na sebe pohľad. Prudko som sa otočila...a pozerala sa do očí...čiernej vrany. Zdalo sa mi to čudné. V lete vrana. S čiernymi očami ako uhoľ, s pierkami ešte viac čiernymi...Neverila som čiernym stvoreniam. Neviem, či len preto, lebo majú čierne krídla a ja mám biele, alebo len mám predsudky. Zhnusene a nedôverčivo som sa na ňu pozrela.

Ona mi opätovala zvedavý pohľad. Rozohnala som sa rukami, no ona sa nezľakla a naďalej ma prenasledovala zvedavým pohľadom. Nevšímala som si ju a začala som kráčať cez strechu. Nevedela som, či mám odísť z tohto mesta alebo či sa tu ešte pár dní zdržím. Musela som sa naučiť zaobstarať si potravu. Zatiaľ by som asi...vyberala kontajnery...čo mi je veľmi proti srsti.

Zliezla som po rebríku, ktorý som našla po pár minútach. Ocitla som sa na prázdnej ulici. Nad hlavou mi niečo zakrákalo. Pohľady sa nám stretli. Nemienila som sa zaťažovať ešte prihlúpym zvieraťom. Zahla som za roh ďalšej ulice. Stále som pokračovala ďalej, aj keď som nevedela, kam vlastne idem. Ocitla som sa pred veľkou budovou s názvom Hotel Zarándok. Nevedela som, akou rečou je to napísané a tak som len obišla budovu a našla...veľké kontajnery. Aj s nákupom som sa do nich pozrela a...boli prázdne. Oni boli naozaj prázdne. So zvesenými plecami som kráčala ďalej. Zastavilo ma až hlasné brechanie. Vrana, ktorá ma prenasledovala až sem začala nahlas krákať. Nechcela som, aby som upútala pozornosť.

Z celej duše som od tohto dňa nenávidela vrany. Brechot sa približoval. Snažila som si zachovať chladnú hlavu. Vyletieť som nemohla, stačilo mi, keď ma zbadala tá teta. Zostávalo mi jediné. Utiecť. Štekot psov sa stával hlasnejším. Keď som sa otočila, dokonca som ich videla. Krídla som držala stále vedľa tela, aby to vyzeralo ako kostím. Dlho som nemohla bežať, nemala som vôbec silné nohy. Začula som vrčanie hneď za mnou. Z parku som vyletela ako strela. Poobzerala som sa okolo seba. Vrana stále krákala, upútavala ľudí pri parku. 

Nemohla som dlhšie utekať. Roztiahla som krídla a išla vzlietnuť, keď vtom ma za nohu zdrapil obrovský psisko. Zahryzla som si do jazyka. Vyhŕkli mi slzy. Kopla som ho ľavou nohou do pysku. Zakňučal, ale nepustil. Vzlietla som ešte vyššie aby ma ostatné psy nezdrapili. Biele nohavice som mala celé od krvy, taška s nákupmi sa mi trhala a ja som zjačala. Voľným lakťom som ho udrela do hlavy. Konečne povolil. Kopla som ho ešte raz a pustil ma. Z dvojmetrovej výšky spadol na zem. Nepostavil sa. Ostal nehybne ležať. Zamávala som krídlami. Vzlietla som najvyššie ako sa dalo. Snažila som sa rýchlo letieť, aby ma nikto nezbadal, ale asi už bolo neskoro. Upozornila som na seba asi celé mesto.

Noha ma veľmi bolela, točila sa mi hlava a čo bolo najhoršie, prenasledovala ma vrana. taška zatiaľ ešte držala, ale určite nie nadlho. Z nohy mi kvapkala krv, jazyk na tom nebol tiež najlepšie. V diaľke sa týčili hory. Ledva som ich rozoznala...musela som ísť ďalej...ďalej...ďalej. Zahmlievalo sa mi pred očami. Zletela som nižšie, musela som si odpočinúť. Bola som už blízko pri zemi...už iba kúsok... Do hlavy a celého tela mi vystrelila ostrá bolesť. Moja posledná myšlienka bola: Kde je vrana?