Šum krídel ✔

~~8. kapitola

,,Ty máš krídla," šeplo mi a ja som mala čo robiť, aby som nezačala panikáriť. Malé deti vždy všetko prezradia dospelým. V laboratóriu som si to veľmi často všímala. Stále som sa na ňu dívala. 

,,Poď dolu. Vyzeráš byť hladná. Na," riekla plachým detským hláskom a ukázala mi košík plný jedla, ktorý som si doteraz nevšimla. 

Bola pravda, že som bola vyhladovaná, a preto som, nezvažujúc situáciu, zliezla zo stromu a placho sa na ňu pozrela. Ona sa usmiala a položila na zem košík. Psíka pritiahla k sebe a spolu urobili pár krokov dozadu. Dobre, správali sa ku mne ako ku zvieraťu ale bolo mi to jedno. Hlavné bolo jedlo. 

Otvorila som košík a v ňom som našla veľa maškŕt, o ktorých som v laboratóriu mohla len snívať. Koláčiky, perníky, mafiny a čaj v termoske. 

V laboratóriu som mala hodinu, ktorá sa volala Základy šťastného života pre deti a mládež. Vraj sa takýto predmet vyučoval aj na normálnych školách. Vysvetľovali mi a učili ma veci, ktoré musia vedieť ženy a dievčatá v domácnosti. Bola som rada, že som mohla tieto poznatky využiť a pomenovať veci, ktoré mi dievčatko ponúklo.

Znova som sa na ňu pozrela a ona kývla na súhlas hlavou. Rýchlo som sa pustila do jedla. Bolo vynikajúce.  Ako som tak jedla, napadla mi jedna vec. Musela som byť ešte na Slovensku. Tomu dievčatku som rozumela.

Odkašľala som si: ,,Kde to prosím ťa, sme?"

Ono odpovedalo: ,,Pri Martovciach. V malom lesíku."

Zamrmlala som a jedla som ďalej. Potom mi napadla ďalšia otázka: ,,Sme blízko pri hraniciach?"

Nechápavo na sa mňa pozrela: ,,Neviem, čo sú to hranice, ale moja mamička to určite vie. Ona je veľmi múdra. Poď so mnou, zoznámim ťa s ňou!"

Jej slová ma zasiahli rýchlo ako šíp a ja som na ňu vypleštila oči. ,,Nie, nie, nie. To netreba. Ďakujem za jedlo, ale už budem musieť ísť.  Mám ešte ďalekú cestu..."

Prerušila ma:  ,,Prosím. Ja som takého človeka ako ty nikdy nevidela!  Aj ja som chcela mať krídla, no maminka povedala, že keď som ešte nebola na svete a bola som v nebíčku s anjelmi, tak som mala krídla! A že keď budem veľká, tak pôjdem do nebíčka a tam budem mať krídla." 

Zarazila sa: ,,Ty si prišla z nebíčka? Za mnou?"

Bola som v úplnom úžase, čo mi toto malé stvorenie stihlo povedať za tak krátky čas. Vôbec som nevedela, ako reagovať, tak som bola ticho a rozmýšľala ako sa z tejto šlamastiky dostať. Moje mlčanie brala asi ako áno a viac sa nepýtala. Dieťa zrazu rýchlo podišlo ku mne a chytilo ma za ruku. Trhla som so sebou tak veľmi, že som ju skoro zhodila. Psík na mňa vyskakoval a štekal, popritom radostne vrtel chvostíkom.

 Dieťa sa na mňa smutne zahľadelo: ,,Ty asi nechceš ísť však?"

Nechcela som mu ublížiť, nechcela som problémy a najmä som nechcela aby mali problémy oni. No nechcela som ani aby bolo dievča smutné. Vzdychla som si a urobila som tú najhlúpejšiu vec na svete. 

,,Dobre teda, pôjdem s tebou."

 Dievčatko začalo radostne výskať a psík jej behal okolo nôh ako zmyslov zbavený. No bola som rada, že mali radosť. Dievčatko zobralo prázdny košík a vykročilo. 

,,Kde bývate?"

 Chvíľku bolo ticho. 

,,Na okraji tohto lesa. Máme tam postavený domček. Bývam tam ja a maminka a spolu máme veeeľa sliepočiek, jedného kocúrika Chlpáčika, tohto psíka Ňufka a dvoch zajačikov. Ja mám izbu plnú hračiek a tie v noci ožívajú. Robia si večierky na ktorých nie som. Keď sa zobudím, tak sa na nich hnevám, lebo tam urobili veľký neporiadok a ja to potom musím spratávať. Maminka si myslí, že neporiadok robím ja ale to nie je pravda!"

Keď už mi neustále trkotanie malej prišlo na nevydržanie, spoza lesíka sa vynoril malý domček. Na moje počudovanie nebývali v centre dediny ale na kraji, preč od všetkého ruchu. Veľmi ma začalo zaujímať, ako sa dieťa volá a koľko má rokov, no už bolo neskoro. Boli sme pred malým domčekom. Na pravej strane sa nachádzal kurín a klietky, na ľavej strane poľná cestička, ktorá viedla pravdepodobne do dediny. Dieťa prešlo bránou, odoplo psíka z vôdzky a zvolalo na mamu. Tá sa neozývala, asi bola v dome.

Podišli sme k dverám a malá zaklopala. O chvíľku nám prišla otvoriť jej matka. Láskyplne sa zvítala s dcérkou a potom jej pohľad spočinul na mne. Krídla mi za mojím telom neboli vidieť, ale malé dieťa jej to hneď muselo povedať. 

,,Mami, tá teta má krídla, ona je anjel, mali sme piknik, ona zjedla všetky moje koláčiky ale nevadí mi to. Bola veľmi hladná!"

Po týchto slovách jej mama na mňa chvíľku vypliešťala oči. Potom sa asi spamätala a urobila to, čo by som na ňu nikdy nepovedala. Prijala ma do domu.

Táák ľudkoviaaa. Ďalšia časť príbehu Šum krídel :) Taaak ďakujeeeeeeem moc moc za 600 videní :O :O To sa vám môj príbeh až tak páči???  :) <3 :* Snáď ste si túto časť užili. Čo hovoríte na malé dievčatko, ktorému sa nezastaví pusa? :) :D