Šum krídel ✔

~~6. kapitola

Videla som matné svetlo. Pomaly som otvorila oči. Zbadala som nad sebou Mika a Josha.

,,Už to máš za sebou," povedal Josh.

,,No, až na to, že si sa štyrikrát dovracal je to v pohode," hovoril Mike.

,,Radšej už choďte, začínajú vás hľadať. Rinkle-Twinkle zúri. Takého som ho ešte nikdy nevidel. Viete kde je hlavný východ, však? Prejdete ním a dostanete sa von. Nikto netuší, kde ste. Tvoja operácia trvala len desať minút. Zháňajú vás po celej budove.

Lina, chcú ťa zabiť. Najmä ty si dávaj pozor. Kamerové systémy som vypol. Prepašoval som sa do Rinklovej kancelárie. Nech vás nikto neuvidí. Pochybujem, že ma už niekedy uvidíte. Choďte odtiaľto čo najskôr. Čip som rozdrvil a zahodil. Mike dávaj na ňu pozor. Lina ty ho počúvaj, je to veľmi skúsený chlapec. Majte sa."

Nemohla som sa brániť slzám. Rozbehla som sa a hodila sa Joshovi okolo krku.

Zašepkala som mu: ,,Ty si tiež dávaj pozor. Mám ťa rada. Bol si ako môj otec. Ďakujem."

Objatie mi opätoval, dúfala som, že ho nikdy nepustím. Nakoniec sme sa od seba odtrhli, prikývli sme a spolu s Mikom šli ďalej.

Bolo to možné? Konečne budem slobodná. Určite nás bolo viac. Horela som vzrušením a nedočkavosťou. Pobrali sme sa k východu, avšak skoro som odpadla.

Vonku na nás čakalo asi päťdesiat mužov s puškami. A mierili na nás.

Samozrejme, cez mužov sa predieral rozúrený...

,,Ako si to predstavujete?!" kričal Rinkle-Twinkle až mu sliny prskali na všetky strany.

,,Toto malo byť čo? Vy máte byť zatvorený v laboratóriu a čušať ako myši. Nie vy si zmyslíte, že môžete behať kade tade a my vás máme naháňať ako stádo splašených koní!"

Išla som urobiť to, na čo som čakala celý život, ale Mike ma zastavil.

Nerob to. Teraz je to moc riskantné a nemôžeme strácať drahocenný čas.

Milosť pán je veliteľ. Kto mi ešte bude brať slobodu?

,,Budete sa vzpierať, zabijeme vás. Opovážite sa na mňa zaútočiť, ste automaticky mŕtvy. Žiadne..."

Neovládla som sa. Tento muž mi ničil život. Začala som ho kopať a biť s päsťami. Chudák, asi toho mal dosť. Ale bolo mi to jedno. Dúfala som, že aj od Mika to tak bolelo. Nie, nie. Dúfala som, že to odo mňa bolí viac.

Počula som výstrely, niekto kričal. Ja som si to nevšímala. Nikto mi nebude brať slobodu. Rozprestrela som krídla. Odrazila som sa od zeme. Divo som nimi mávala. Chcela som sa dostať preč. Sloboda. Sloboda. Bola som ako posadnutá.

Kam ideš? Pomôž mi! Nechoď preč.

To bol Mike. Kde bol? Pozrela som sa dole. Prečo na mňa nestrieľali? Čo som to urobila? Mohlo mu dopnúť, že myslím len za seba. Nikto mi predtým nepomohol. Nikto si ma nezastal. Nikto sa za mňa neobetoval. Čo teraz? Pred mojimi očami ho bili. Mali naňho namierené pušky.

Strmhlav som sa spustila k Mikovi.

Juh, povedal cez myšlienky.

Ozval sa výstrel. Všetko som videla ako v spomalenom filme. Do očí mi vyhŕkli slzy. Prečo musí každý môj spoločník zomrieť? Najskôr Josh, potom Mike. Ale Mike bol... bol ako ja. Puškami namierili aj na mňa. Uprela som na Mikovo telo smutný pohľadať vyletela som. Už nestrieľali. Mali čo chceli.