Šum krídel ✔

~~11. kapitola

Zásoby sa mi pomaly míňali. Za tri dni som už nič nemala. Oddychovala som vždy niekde ďalej od ľudí. Už bol štvrtý deň a ja som bola znova hladná. Vo vzduchu som bola skoro stále, ale musela som si dávať veľké prestávky. Keď už som mávala s bielymi perutiami z posledného, povedala som si, že je znova čas na prestávku. Ako som tak klesala, všimla som si, že podo mnou sa nachádza mesto.

Žalúdok sa mi nepríjemne stiahol. Nevedela som, čo mám robiť. V poslednom čase som bola veľmi nerozhodná. Bola som veľmi unavená, ale zasa nemohla som sa ukázať na oči tisíckam ľudí. Ktovie, koľko z nich pracuje v laboratóriách. Problém tu robili aj kamery, ktoré má mohli natočiť.

Krídla mi pomaly vypovedali službu. Nemohla som dlho rozmýšľať, ani čakať. Nepozorovane som klesala. Vietor mi narážal do pierok na mojich krídlach, ktoré sa ligotali vplyvom letného slnka. Oči mi rýchlo kmitali zo strany na stranu a boli pripravené okamžite informovať moje krídla, keby náhodou uvideli hocijaký neznámy pohyb. Krídla som pritlačila viac k telu a už som svišťala. V poslednej chvíli som sa oprela do vzduchu a jemne pristála na činžiaku, ďalej od centra mesta.

Znervóznela som. Nemala som žiadne peniaze, žiadny plán ako nepozorovane prejdem cez ľudí, nič. Kráčala som po streche v snahe vymyslieť aspoň niečo. Jedlo si ľahko ukradnem... ale čo krídla?

A potom, po dlhých minútach, ktoré sa mi zdali ako večnosť, som dostala nápad. Obzrela som sa po sídlisku a rýchlo som zletela na zem. Vystrela som sa a krídla som dala rovnomerne od tela. S malou dušičkou som išla cez celé sídlisko a vyšla na rušnú ulicu. Nechcela som dať na sebe nič znať. Myslím si, že mi to docela aj šlo až na to, že ma prekvapené pohľady ľudí zvnútra ubíjali.

Až keď na mňa ľudia ukazovali prstami a šepkali si, som stratila nervy. Zrevala som po dvoch tínedžerkách, ktoré sa smiali a ukazovali si na mňa prstom. Určite mi nerozumeli, ale sklapli a už si na mne neotvárali hubu. Šla som rýchlo, ale nie až tak,aby to nebolo moc nápadné.

Uvidela som nákupy položené pri stánku a ženu, ktorá si kupovala hot dog v rýchlom občerstvení. Schmatla som nákupy a bežala ako o život. Krídla som mala stále nehybné, aby to vyzeralo ako kostím. Začula som,ako sa žena spamätala a začala na mňa kričať. Prepchala som sa pomedzi dvojicu, ktorá určite nemala naponáhlo a splynula som s davom. Na myšlienky typu aká som sprostá a zúfalá som nemala čas. Snáď to tej tete neuškodí.

Rýchlo som zabočila za roh do slepej uličky. Zakliala som. Otočila som sa, či má niekto nevidí. Keď som sa presvedčila, roztiahla som krídla a zabrala do vzduchu. Skoro mi odpadli, ale chcela som vyletieť aspoň na prvé poschodie a odtiaľ vyraziť dvere a ísť do nejakého paneláku alebo čo. Dostala som sa po prvé okno, keď som za sebou začula hlas. Bol vystrašený. Obzrela som sa ponad plece.

Bola to tá teta. Ona a ešte dvaja muži za ňou. Ukazovala na mňa prstom a bľabotala niečo cudzou rečou, určite maďarčinou, no keď sa spamätala, ruka jej pomaličky klesala späť k telu. Zahľadela som sa jej do orieškovo-hnedých očí. A zrazu ako keby ma niekto ovalil kladivom, som sa mykla a zahľadela sa pozornejšie. Videla som tú ženu celú pred sebou. S jej myšlienkami a pocitmi. Potriasla som hlavou, rýchlo som vyletela na budovu a nechala ju aj oboch mužov stáť v nemom úžase. A potom mi to došlo. Vedela som čítať myšlienky.

Taaaak ľudiaaa....troška o ničom kapitola...ale tak snáď mi to odpustíte. :) :D Sľubujem, že budú aj o niečo lepšie časti. Ako ste si všimli, dávam časti každé 4 dni...snáď nevadí. :) Ďakujem za povzbudivé komentáre :) :* a vyše 700 reads :O som nadšená!!! :) ďakujem :)

Vaša Al_1811 :)