Šum krídel ✔

~~9. kapitola

Neopovážila som sa ani ceknúť. Dievčatko si veselo mrmlalo, ale ja som zrazu bola vo veľkom strese. Ako som mohla urobiť takúto hlúposť? Veď ich vôbec nepoznám! Čo ak je jej mama vedkyňa? Vôbec som sem nemusela ísť! Mala som odletieť a viac sa nestarať.

Ale spomenula som si, že kebyže nie je tohto dievčatka, tak by som vôbec nepociťovala takú plnosť v žalúdku, akú mám teraz. Matka ma mlčky zaviedla do kuchyne a robila si svoju robotu. Za pár minút predo mnou stála šálka s horúcou tekutinou. Bála som sa, že je tam daná omamná látka, ale žena ma ubezpečila, že je to len kakao.

Výborne, teraz som obozretná, keď sedím v cudzom dome, cudzej kuchyni, cudzích ľudí. Keď aj ženu prekvapili moje krídla, nedala to na sebe znať, len stále očkom pozerala smerom na môj chrbát, kde som mala tričko s dlhým rukávom a na ňom diery pre pohyb krídel.

Po dlhej odmlke a horúcej šálke kakaa som sa osmelila a šepla: ,,Prosím vás, sme blízko pri hraniciach?" Hlas ktorý prehovoril za mňa určite nepatril mne. Bol chrapľavý a išiel z neho chlad.

Mamička sa na mňa zdĺhavo zadívala a jemne odvetila: ,,Áno..." Zamyslela sa a potom pokračovala: ,,Preletíš len pár kilometrov a si v Maďarsku." Slovíčko preletíš vo mne vyvolal pocit viny. Ani neviem prečo. Nebadane som prikývla.

,,Môžeš ísť za Terezkou. Je vo svojej izbe. Druhé dvere vpravo."

Poďakovala som sa a trielila do druhej izby vpravo. Samozrejme, slušne som zaklopala a keďže mi Terezka dovolila vojsť, neváhala som ani chvíľku. Izbička bola krásne uprataná, hračky zoradené na svojich miestach, len pár bábik a kaviarnička sídlili na posteli spolu s malým dievčatkom. Uvidela som, že hračky neboli práve najnovšie, ale hrať sa s nimi dalo. Len jedna vytŕčala z radu a tá si našla kráľovské miesto  vedľa Terezky. Bola to pravdepodobne víla, ktorá mala krásne fialové krídla a fialové šatôčky. Určite bola nová. Vílu jemne zobrala do detských rúk.

,,Je nová," s úctou prehovorila. A mne všetko doplo. Táto rodina určite nemala otca, keďže Terezka ho pri našom stretnutí nespomenula. Táto rodina určite nepatrila k bohatším. A vtedy som bola Terezkinej mame veľmi vďačná za kakao. A aj za tie koláčiky, čo som malinkej zjedla.

,,Hm a ako sa volá?" hravým a konečne normálnym hlasom som sa spýtala.

,,Nemá meno. Vymysli jej!" Bola som poctená, že Terezke môžem vymyslieť meno pre vílu. Rozmýšľala som, no nevedelo ma nič napadnúť. Beznádejne som sa usmiala.

,,Ako sa voláš?" Nezaskočilo ma to. Lenže som nevedela, ako sa vlastne volám. Pokus 42? Lina? Nejako inak? 

A potom ma napadol ten sen. Sen, ktorý bol neuveriteľne živý. Bolo možné, že to nebol sen ale spomienka? Spomienka na mojich rodičov? Rozhodla som sa.

,,Volám sa Anthe."

,,Tak sa aj tá víla bude volať Anthe."

Kým som stihla niečo povedať, ozvalo sa jemné zaklopkanie na dvere. Vzápätí vošla mamička dovnútra detskej izby. Posteľ sa pod váhou jej tela troška prehla.

Mamička mlčky hľadela do zeme, ako keby tam chcela niečo nájsť. Začala mierne, hlas sa jej triasol: ,,Kde bolo tam bolo, bola jedna krajina, ktorá sa volala Roat. Bola na juhu od pevniny, v Stredozemnom mori, kde ju nikto nenašiel a kde bola dobre ukrytá pred temnými silami. V tej krajine spolu žili Reutenovia a ľudia v harmónii. Až raz začali ľudia Reutenom závidieť." Uprene sa na mňa zahľadela svojimi oceánovo modrými očami. Zaleskla sa v nich slza. V tom momente pre mňa okolitý svet prestal existovať. Všímala som si len ženu a slová vychádzajúce z jej úst.

Ľudiaaaa. V prvom rade veľmi ďakujem za všetky reads, voty a komenty, ktoré mi venujete. Ja som vždy taaak rada, keď mi napíšete povzbudzujúci komentár, alebo keď mi venujete nejaký vote, alebo keď si môj príbeh prečítate. :) :* <3 Veľmi ĎAKUJEM!!! :) Toto je jedna z kratších častí, a takých o ničom moc :) ale snáď sa páčilo. Tak čo hovoríte na Terezku? A ako to dopadne s príbehom, ktorý rozpráva Linina mama? A na Linino nové meno? Prezradím vám, že Lina, alebo Anthe, sa tu dlho nezdrží. :) Ahojteeee :)))))

Vaša Al_1811 :) :*