Šum krídel ✔

~~13. kapitola

***
Svetlo...spev vtáčikov...koncert svrčkov a včielok...kde som to bola? Azda v nebi? Nič som si necítila. Moje telo, moje ruky, moje krídla... bola som duch? Som azda... nikde? Prvýkrát som si uvedomovala, že môžem zomrieť. Možno som aj zomrela. Toto je život po smrti? Len svetlo... zaplavil ma úplný pokoj...

***
Videla som svetlo. Nádherné svetlo, ktoré osvetľovalo celý priestor. Zaplavil ma neuveriteľný pokoj, nikdy som taký nezažila. Okolo mňa bol jemný lesklý opar. Necítila som nič iné, len veľkú lásku... z oparu sa ku mne zrazu niečo blížilo. Nezľakla som sa. Tu sa nedalo báť. Osoba zastala a prehovorila krásnym jemným mužským hlasom: ,,Znova si tu. Vôbec si nedávaš na seba pozor," Nepovedal to vyčítavo, len starostlivo.

Bola som v rozpakoch. ,,Neviem, čo myslíte. Len som letela a..."

Muž sa zvonivo zasmial. Mal taký krásny smiech. Roztápala som sa pri ňom. A to som toho muža nikdy nevidela. Ani teraz... zakrýval ho opar. Ale nevedela som, prečo sa smeje.

,,Vydrž, Anthe, a nájdeš ovocie na konci svojej púte. Len vydrž."

Nevedela som čom rozpráva ani čo má toto znamenať. Otvorila som ústa, že sa ho opýtam, no vtom ma niečo zastavilo. Zakrákanie vrany. Obzrela som sa za seba. Rýchlo sa ku mne rútila. Zohla som sa a vrana presvišťala okolo mňa. Šibla som pohľadom na miesto kde stál muž. Ale momentálne tam nebol. Zmizol. Rozbehla som sa za vranou.

***
Vrana krákala, normálne mi to už pílilo uši. Ospalo som sa zobudila. Chcela som ešte spať, ale zviera si nezavrelo zobák. Nadýchla som sa, že na ňu zrúknem, no namiesto toho som vydala chrapľavý zvuk pripomínajúci zombie.

Prehltla som, čo bolo v ľahu ťažké a skúsila som sa posadiť. Bolel ma každý jeden sval v tele. Po pár pokusoch som sa posadila, a aj to len na pár sekúnd. Hodnú chvíľu som pozerala na oblohu a na zbiehajúce sa mraky.

***
Znova ma zobudila krákajúca vrana. Keď som rozospato otvorila oči, zistila som, že je hlboká noc. Vranu som nikde nevidela, no počula som ju. Skúsila som sa posadiť, a na moje počudovanie mi to aj vyšlo. Nemalo zmysel tu len tak nečinne posedávať a spať. Určite budem po pár dňoch dehidrovaná, alebo si ma dá divá zver na večeru. Nechcela som to riskovať, najmä nie ako niekoho večera, a tak som sa postavila. Nohy sa mi zatriasli, už-už som išla padnúť a rozcapiť sa ako palacinka, keď vtom moje ruky reflexívne oblapili strom. Práveže to nestačilo, keďže mi do pravej nohy vystrelila bodavá bolesť. Skúsila som zatrepotať krídlami, čo mi dopomohlo k ďalšej vlne bolesti. Druzgla som na zem, prehla som sa a vyvrátila žltú žlč.

***
Ďaľšie hodiny boli boj o prežitie. Nemohla som chodiť, čiže zaobstarať si vodu. Jedno krídlo som mala pravdepodobne zlomené. Tašku som mala celú roztrhanú, jedlo bolo všade okolo mňa, niektoré netrvanlivé potraviny zapáchali a mne bolo znova na vracanie. Ak som niečo dočiahla a zjedla, tak som to hneď vyvrátila. A preto som musela pomaly jesť.

***
Pri jedle, ktoré som práve jedla, ma niečo vyrušilo. Konečne to nebola krákajúca vrana, ktorú by som v tej chvíli chcela mať pri sebe. Zo stromov a krov ku mne doliehalo vrčanie. Postupne sa v pološere objavovali žlté oči.

Hneď som vedela koľká bije. Netušila som, či zacítili moje zvratky alebo len jedlo okolo mňa. Vedela som ale, že vlci vedia vycítiť strach. Dýchala som pokojne, ako keby mi ani nešlo o život. Narátala som dokopy len tri páry očí. To bolo dosť, najmä keď si vás dajú na raňajky.

Len som tam sedela a čakala na ich reakciu. Nebezpečne sa približovali. Zamračila som sa na nich. Vedela som, že ma zožerú. Ale nečakala som, že sa ďalšia smrť odohrá tak skoro.