Šum krídel ✔

~~23. kapitola

,,Nemusíš nič hovoriť."

Ja ani nič nehovorím. Čakám, kým si pre nás Smrť príde. Snáď to bude čoskoro...

,,Hm..."

To je všetko? Len hm?

,,Na začiatku nášho ,,vzťahu" si toho tiež veľa nenahovoril, však?" podráždene som povedala.

Dobre, nechcem sa znovu hádať... na chvíľu sa odmlčal. Máš rada more? Zahľadel sa na tú šíru modrú nekončiacu vodu.

,,Očividne áno. Ako si ma vlastne našiel?"prchko som zareagovala.

To ma spovedáš?

Podráždene som zavrčala, ale stále som upierala zrak na more.

Dobre... cítil som to.

,,Škoda, že sme na seba nemali viac času. Teraz sa zdáš byť celkom fajn."

Nenamýšľaj si. Nikdy by to nefungovalo. Smrť presne vie, aké úlohy dať Vyvoleným.

***

Prišlo to rýchlo. Bolo to vtedy, keď som spolu s Tarvosom lietala ponad útes. Vychutnávala som si vietor v krídlach a slobodu. Konečne som nemusela nič hrať. Až teraz som si uvedomila, že život nie je len zlý...

A potom to prišlo. Niečo ma pichlo v krídle. Veľká bolesť, ktorá ma úplne ochromila. Pamätala som si len škriekajúceho Tarvosa, vzduch svištiaci v ušiach, tupú bolesť, veľký hluk... Moja posledná myšlienka na tomto svete bola, že život je taký, aký si ho sami vytvoríme.

***

Bola tam. Presne taká istá, aká bola aj v Tarvosových spomienkach. Stála som vedľa chlapca s čiernymi vlasmi a očami. Bol celkom pekný... a až potom som si uvedomila, že je to Tarvos. Hanblivo som sklopila zrak a čakala na vyhodnotenie. Bola tam len Smrť, ja a Tarvos. Nikto iný.

,,Vidím, že sa nebojíte. Zmierili ste sa so smrťou?" jej hlas bol tak odporný, že som sa skoro povracala. Pílil mi uši.

,,Vieš, smrť nie je to najhoršie, čo nás stretlo. Nič nemôže byť horšie ako to, čím som si prešla." odpovedala som jej s narastajúcim hnevom.

,,Ale no tak, nedurdi sa zlatíčko. V poslednej chvíli som si aj myslela, že sa vám to podarí... no nič. Dohoda bola stanovená a vy ste ju nesplnili. Snáď viete, čo vás čaká. Nechce sa mi to znova vysvetľovať." Jej oči nenásytne behali zo mňa na Tarvosa a naopak.

Najhoršie bolo, že sme nemohli nič urobiť. Len sme tam tak stáli ako soľné stĺpy a čakali. Smrť pohla rukou a vo vzduchu opísala veľký oblúk. Na zanechanom mieste sa tvorila červená až čierna čiara. Tá sa postupne otvárala až sa úplne otvorila. Bola to brána do iného sveta. Naskytol na mi hrôzostrašný obraz. Bolo to odpudzujúce.

Ľudia škriekajúci od bolesti, strachu, volajúci o pomoc. Na jednom som si všimla krvou podliate oči a prázdny výraz. Dvíhal k nám kostnatú ruku len z kostí a kože. Za ním sa vynárali ďalší a ďalší ľudia. Mali na sebe len staré ošúchané handry a stopy po bičovaní. Rany im mokvali a vôbec sa nehojili. Z toho miesta išlo veľké teplo. Všetci ľudia boli navlas podobní a z posledného kričali a chrapčali len jednu vetu: ,,Dostaňte nás odtiaľto."

Už im nebolo pomoci. Smrť si ich zobrala a hodila do toho miesta plného strachu. Nebolo tam nič iné cítiť ako len strach, nenávisť a bolesť. Ale najmä tam bola cítiť smrť. Vládla tam ako kráľovná. Z toho miesta sálala taká odporná energia, že sme naraz s Tarvosom urobili dva kroky dozadu. Nemohli sme tam ísť. Naveky hniť so Smrťou na tomto strašnom mieste... nemohla som si to ani len predstaviť. Bolo mi to jedno. Ale až teraz, keď som stála medzi peklom a nebom, som si uvedomila, akú veľkú chybu sme urobili, že sme to aspoň neskúsili. Že sme sa hneď vzdali. On to potom chcel skúsiť, ale ja som bola proti. Bola to moja chyba.