Summer Texting SK (Texting story)

29. Kapitola

„Kam to vlastne ideme?" opýtala som sa zvedavo.

„Uvidíš. Je to prekvapenie," uškrnul sa a naozaj mi nič viac nechcel povedať, až kým sme napokon nevystúpili pri pláži, ktorá je len trochu za naším mestom.

„Fakt? Chceš ma utopiť však?" pozrela som sa na neho.

„Nie. Veď vieš, že ja len zachraňujem," opätoval mi môj pohľad, pričom sa usmial. Zbožňujem jeho pohľady.

„Vieš, teraz mi to dáva úplne zmysel," zamyslela som sa nahlas, popri tom, ako sme kráčali bosí po pláži.

„Čo presne?" kútikom oka som zahliadla, že mi venoval jeden dlhý spýtavý pohľad.

„Napríklad, máš mladšieho brata, ktorého nemáš až tak v láske, kvôli tomu, že prešiel do tej horšej fázy. Naposledy si si kúpil banánovú zmrzlinu. Na tej párty si sa zastavil, aby si sa zastavil po mňa a kvôli tomu si aj vedel, kde bývame. Ale zároveň si mi aj klamal, len aby si si uchránil svoju anonymitu, keď som bola už príliš blízko k zisteniu," zamyslela som sa nahlas.

„Ja som ti klamal?" opýtal sa s úškrnom. Pozrela som sa na neho, či to myslí vážne.

„Písal si, že chodíš na nejaké bojové umenie, keď som povedala, že si hokejista a ty nie si žiaden ninja."

„Aha. Áno, ale aspoň mi rozumieš, že som to musel urobiť," snažil sa to zahovoriť.

„Ale musel si mne?"

„Nevedel som, ako na tom stojím a vlastne ani teraz neviem, ale keďže sa už poznáme, nemôžem sa schovávať za iný profil," prehovoril neisto.

„Možno by si to mal zistiť," moje pery sa zvlnili do úsmevu, pričom som ho nečakane chytila za ruku a preplietla si s ním prsty. Prekvapene sa pozrel na našu ruku, potom na mňa, čo ma úprimne rozosmialo.

„Naozaj ma mrzí, že sme sa nestretli na tej dovolenke," voľnou rukou si prehrabol strapaté vlasy.

„Mňa to koniec koncov nemrzí. Jednoducho to vtedy nevyšlo, ale teraz sme tu aj napriek všetkému spolu a bavíme sa."

„To je pravda. Ale nebyť môjho krpatého brata, ktorý pokazil loď, tak by nás nemusela prísť zachraňovať pobrežná hliadka," mračil sa.

„Počkaj, to sa stalo práve vtedy?" prekvapene som na neho pozrela, na čo on len nemo prikývol.

„Vidíš, jednoducho sme sa vtedy nemali vôbec stretnúť," zasmiala som sa.

„A možno mali, vieš aké som mal kučeravé vlasy pri tom slanom vlhkom vzduchu?" uškrnul sa.

„Veď to máš aj teraz."

„Ja viem, ale tam si ma ľudia z hotela mýlili s miestnymi ľuďmi."

„Asi fakt ľutujem, že som ťa vtedy nevidela," pozrela som sa na neho na oko smutne.

„Teraz som si niečo uvedomila a vôbec sa mi to nepáči," ozvala som sa po tom, čo som sa pozerala chvíľu do piesku.

„Čo sa ti nepáči?"

„My sme spolu fakt tancovali?" opýtala som sa.

„Ooooo toto. To bolo najlepšie z celého večera," nahlas sa zasmial.

„Musela som byť strašná," zahanbene som sa zahľadela do izby.

„Náhodou si bola celkom zlatá. Chceš si to zopakovať?" navrhol mi, snažil sa tváriť vážne, no mykalo mu kútikmi.

„Na to by si ma musel opäť buď opiť, alebo zhúliť, aby som dobrovoľne tancovala a nehanbila sa," odvetila som.

„Tvoje prianie ja mojím rozkazom," pretiahol.

„Prosím neskúšaj to," pozrela som sa na neho vyplašene.

„Ja ťa k tomu po čase prinútim, ale budeš triezva," pozrela som sa na neho a videla, že to pravdepodobne myslí úplne vážne.

„Takže vieš tancovať?"

„Neblázni Sam, v ten večer som to urobil, no celý čas som sa modlil len v to, aby si si to nepamätala."

„Ako vidím, aj sa ti to splnilo," poznamenala som.

„Našťastie áno, ale naozaj to nebolo nič zlé, zabávala si sa a ja som sa bavil s tebou. Viac si ma vydesila, keď si si vopchala kľúče do podprsenky, naozaj som bol v tom, že ma takto verejne balíš," pokrútil hlavou, pričom sa usmieval.

„Tak veľmi sa za to hanbím," vzdychla som si nahlas.

„Nemal som tam ruku, takže sa nemáš za čo," argumentoval.

„Ide o princíp," nedala som sa.

„Náhodou ten večer s tebou som pochopil, že ty vôbec nie si také neviniatko, ako sa na prvý pohľad zdáš."

„Fakt? Týmto ma upokojuješ?"

„Nemyslel som to práve takto. Myslel som si, že si strašne hanblivá a nepúšťaš si nikoho do života, no ty si bola strašne zlatá a vôbec si sa nehanbila v ten večer, rozprávali sme sa o úplne náhodných veciach a mne sa to strašne páčilo."

„Takže navrhuješ, aby som to robila častejšie?" doberala som si ho.

„Nie, teda nie, ak nebudeš pod mojim dohľadom. Teraz sa s tebou rozprávam omnoho viac a veci nie sú až také náhodné, a to sa mi páči. Čo som tým chcel, ale povedať, je to, že som sa viac hanbil ja pred tebou ako ty predo mnou a v ten večer som si uvedomil, že ty si úplne v pohode, že sa vlastne nemám čoho báť," priznal.

„Takže ty si z nás dvoch ten hanblivý? To je teda divné, v škole si mal zvyčajne celkom dosť vysoké sebavedomie," pokračovala som v doberaní.

„To len tak vyzerám na prvý pohľad, veď to vidíš aj sama."

„Naozaj neviem, či to vidím," uškrnula som sa.

„Prestaň, lebo budeš o chvíľu utekať," poznamenal žartovne.

„Možno by som to riskla, som dosť rýchla."

„Kto z nás dvoch tu má prehnanú dávku sebavedomia?" zdvihol jedno obočie.

„Žiaľ, stále si to ty."

„Toto si nemala hovoriť," videla som, že sa na mňa chystá vrhnúť. Rozbehla som sa, čo najrýchlejšie som vedela. Poznala som aj svoje šance, pretože ja som úplne drevo na atletiku a behanie po piesku. To ako sa mi nohy zabárali do piesku, tomu vôbec nepomáhalo, ale snažila som sa utekať, čo najrýchlejšie som vedela. Na chvíľu som mala pocit, že som získala dostatočný náskok a nedobehne ma tak skoro. Len zrazu ma zastavili jeho ruky obmotané okolo môjho pása. Vydvihol ma do vzduchu, kvôli čomu som sa začala smiať.

„Toto ti teda trvalo," pokračovala som v doberaní. On tentokrát len pretočil očami a usmial sa. Ja som sa snažila získať stratený vzduch, obaja sme dýchali rýchlo a plytko.

„Pred chvíľou si hovorila, že mám zistiť, ako na tom sme a ja sa s tebou cítim naozaj príjemne, chcel som... Pôjdeš so mnou na rande Sam?" jeho otázka ma prekvapila, pozerala som sa na neho, či to myslí vážne a on to myslel smrteľne vážne.

„Ben, aj ja sa cítim s tebou príjemne..."

„Len prosím nehovor nie," zastavil ma.

„Rada s tebou pôjdem," dokončila som a potom, čo si uvedomil význam tej vety sa na mňa usmial.

„Vieš korčuľovať?" opýtal sa nečakane.

„Možno trochu. Nie som žiaden expert, možno sa budem celý čas držať mantinelu, ale chcem ísť," odvetila som po chvíli.

„Požičiame ti korčule a zajtra pôjdeme korčuľovať ak teda môžeš," uisťoval sa.

„Určite môžem, nejaké voľné miesto sa už v mojom diári nájde," uškrnula som sa.

****

Wazuuup,

čo hovoríte o tom, kam chce Ben pozvať Sam na prvé rande? Dúfam, že sa vám dnešná kapitola páčila. Ja vám veľmi pekne ďakujem za vašu aktivitu na mojom príbehu, či už v podobe hlasov, alebo komentárov. Veľmi ma to motivuje aj vďaka vám.

Zatiaľ BYE!