Summer Texting SK (Texting story)

32. Kapitola

Strážiť od rána Magnóliu bolo na zabitie. Ak čakáte, že nakŕmite dieťa cereáliami a potom bude pokojne pozerať rozprávku až do konca, a vy od nej budete mať pokoj. Ste na omyle. Minimálne pri nej to neplatilo. Niekedy naozaj premýšľam, či nemá moja sestra nejaké ADHD. Odkedy zjedla raňajky, nevedela obsedieť na jednom mieste viac ako päť minút. Pomohla som sa jej umyť. Potom sa rozbehla do izby, že sa chce hrať. O dve minúty na to, začala zvláčať hračky dole schodmi, pretože ma nechcela nechať samú. O päť minút na to ju hračky celkom omrzeli. Posadila som ju teda za jej malý pracovný stolček, nech si kreslí.

„Ja sa nudím," vyhlásila po tom ako nakreslila jedno slnko s oblakom.

„Mám ti priniesť omaľovánku?" opýtala som sa jej.

„Nece sa mi kresliť," vyhlásila.

„Chceš si skladať puzzle?" odvrátila som pohľad od telefónu a pozrela sa na ňu.

„Nie, to je nuda," povedala otrávene.

„Niečo ti prečítam?" napadlo mi ďalšie.

„Vyzerám snáď, ako malé decko?" opýtala sa ma vzápätí.

„Mag, ty si malé decko. Čo chceš teda robiť?"

„Ísť na ihrisko," založila si ruky. Pozrela som sa von oknom. Vonku dnes od rána pršalo, ako z krhly.

„Vonku prší, všetko bude mokré a šmykľavé. Na ihrisko dnes nie je vhodný čas," celý čas som dúfala v jedinú vec. Aby sa na mňa neurazila. Je celkom neznesiteľná, keď sa na niekoho urazí.

„Aspoň sa mi bude lepšie šmýkať," odvetila.

„Takto to nefunguje Mag. Keď je mokro, práve šmykľavka nefunguje," opravila som ju.

„A ako potom môže fungovať tobogán? Veď aj ten je mokrý a šmýkaš sa na ňom v plavkách," opýtala sa a touto otázkou ma úprimne dostala.

„Lenže v tobogáne je viac vody. Nie len pár dažďových kvapiek."

„Ja ti neverím. Isto so mnou neceš ísť von, len kvoli tomu, že prší. Neceš zmoknúť," protestovala. Už som videla, že ide byť urazená, pretože nie nerobím, to čo chce robiť ona.

„Ideme si postaviť bunker?" napadlo mi. Toto ju možno aspoň trošku zabaví a kým ona bude zariaďovať bunker, ja budem môcť urobiť obed.

„Ten veliký?" opýtala sa s malými iskričkami v očiach.

„Ten najväčší," diabolsky som sa usmiala, lebo som vopred vedela, že bude súhlasiť.

„Tak dobre, co mám robiť?" opýtala sa vzápätí.

„Môžeš začať zbierať vankúše? Ja nám idem zatiaľ urobiť obed. Po výstavbe bunkra budeme určite strašne hladné," Magnólia len prikývla a s vážnym výrazom vstala. Stavanie bunkra brala vždy veľmi vážne.

Kým ona po jednom nosila všetky vankúše zhora smerom dole, ja som postavila vodu na špagety a začala robiť omáčku. Zrazu niekto zazvonil pri dverách.

Otvorila som vchodové dvere a v nich na moje prekvapenie čakal Ben.

„Ahoj, čo ty tu?" opýtala som sa zmätene.

„Ahoj, prišiel som ti robiť spoločnosť. Dúfam, že nejdem nevhod. Počul som, že ste dnes samé doma," žiarivo sa usmial. V jeho hnedých kučerách mal pár kvapiek od dažďa. Vyzeral roztomilo.

„Poď dnu," usmiala som sa a ustúpila som od vchodu, aby mohol prejsť.

„Dúfam, že sa vám nepodarilo ešte podpáliť barák," zasmial sa, len čo som zavrela dvere.