Summer Texting SK (Texting story)

11. Kapitola

Kapitola z pohľadu princa Krasoňa

„Je mi zlé princ Krasoň, prosím zastav, pretože asi budem zvracať," povedala po pár minútach ticha, pričom zhlboka dýchala. Snažila sa odopnúť si pás, čo sa jej podarilo ešte predtým, než som zastavil na krajnici.

Vybehla z auta a ja som chcel ísť za ňou, len mi to trošku trvalo, pretože som si nevedel v tom strese odopnúť pás. Napokon sa mi to podarilo a dostal som sa k nej práve včas. Automaticky som jej rukami stiahol vlasy, aby sa jej do toho nedostali a stál som pri nej celý čas, nevediac čo urobiť, alebo ako jej pomôcť.

„V pohode?" opýtal som sa len čo som si myslel, že najhoršie je už za ňou. Sťažka dýchala a ešte stále bola v predklone.

„Ja sa veľmi ospravedlňujem, nechcela som," povedala a pomaly sa vystrela.

„Hej Sam, to je v pohode, nič sa nestalo. Musela si to zo seba dostať von," snažil som sa ju upokojiť, aj keď mi prišlo, že moje slová majú presne opačný účinok.

„Strašne sa hanbím, prepáč," zopakovala a ja som pokrútil hlavou.

„Si v poriadku? Je ti už lepšie, alebo chceš ešte chvíľu počať, či to na teba opäť nepríde?" pozerala sa na mňa, no pokrútila hlavou.

„Donesiem ti vodu?" na túto otázku prikývla, takže som skočil do auta a priniesol jej fľašu s vodou, ktorú mám v aute vždy pre každý prípad.

„Ďakujem," pípla, keď som je podával otvorenú fľašu a kým si ona vyplachovala ústa, ja som si spomenul, že niekde v aute by som mal mať aj hygienické vreckovky, tak som po ne skočil.

„Môžem ti ešte niečo doniesť?" opýtal som sa, keď mi podávala fľašu s vodou a brala si hygienické vreckovky.

„Ďakujem, asi už nie. Je mi len zima, ale to nejako prežijem domov. Fakt sa ospravedlňujem," zopakovala opäť.

„To je fakt v pohode, ja sa len o teba bojím," odpovedal som, zatiaľ čo som automaticky položil fľašu na zem do trávi a dal si dole košeľu, ktorú som potom prevesil cez jej ramená.

„To nemusíš, fakt som v pohode," povedala a chcela si dať dole moju košeľu, no ja som ju zastavil tým, že som sa dotkol jej ruky.

„Nechaj si ju, cítim aká si studená Sam, nepotrebujem aby si zamrzla. Chceš ešte chvíľu počkať a nadýchať sa čerstvého vzduchu, alebo si chceš sadnúť do auta?"

„Myslím, že môžeme ísť, je mi omnoho lepšie," povedala po krátkej odmlke počas ktorej tuho premýšľala. Zobral som fľašu zo zeme a došiel som s ňou až k autu. Pomohol som jej s pásom, zavrel dvere na jej strane a potom som sa vrátil do auta aj ja.

„Mám ísť pomalšie, chceš mať pri jazde otvorené okno, alebo je niečo čo pre teba môžem urobiť?" opýtal som sa opäť.

„Mrzí ma, že som ťa takto vystrašila," povedala potichu a ja som zahliadol v jej očiach slzy veľké ako hrachy.

„Nie, Sam neplač prosím. Nevystrašila si ma, len chcem, aby si mala pohodlie a neprišlo ti opäť zle," v duchu som bol vystrašený, ako keď malé decko počuje strašidlo pod svojou posteľou, no zároveň som sa modlil, aby sa nerozplakala. Nemám totiž ani potuchy, ako utešiť dievčatá.

„Fakt ma to mrzí," utierala si slzy, alebo sa o to aspoň snažila a ja som sa chcel na chvíľu vypariť z auta.

„Sam, naozaj sa nič nestalo. Pozri sa na mňa," chvíľu jej to trvalo, no napokon ma poslúchla a pozrela sa na mňa: „Som rád, že si v poriadku, teraz ťa odveziem domov a oddýchneš si dobre? Všetko je v poriadku Sam, ak si ty v pohode," napokon prikývla a z očí jej vypadli posledné slzičky. Vydýchol som si, že je kríza konečne zažehnaná.