Another Love

9.kapitola

Otec zúril. Prvýkrát v živote bol však jeho hnev namierený na Bena a nie na mňa. Ich spoločný krik ku mne doliehal popod prah dverí a nútil ma tlačiť si mäkký vankúš bližšie k ušiam.

Chcela som stlmiť nadávky, ktoré otcovi padali z úst, aj Benove zlostné argumenty, lenže nič nepomáhalo. Počula som. Každé jedno slovo.

Zarývali sa mi do srdca, jedno za druhým, písmenko za písmenkom. Mala som pocit, akoby ma niekto dusil, doslova túžil zo mňa vysať všetok kyslík a nechať ma zomrieť. Tieto pocity však nič neznamenali. Obavy, zúfalstvo a najmä vina boli oveľa silnejšie. Mala som vstať, obliecť na seba župan a povedať celú pravdu, no namiesto toho som sa zaryla hlbšie do teplej prikrývky a zmučene zakvílila.

„Prosím, prosím, prestaňte."

Nikdy som si nemyslela, že sa situácia zmení, väčšinou rodičia kričali len na mňa a aj napriek tomu, ako veľmi som si želala, aby to raz schytal aj Ben... tentokrát mi to spôsobovalo príšerné muky.

Som hrozný človek, prehnalo sa mi mysľou a následne som sa zachvela.

„Toto by som čakal od Tori, alebo od Alexa, ale, že tak nízko klesneš aj ty som neočakával, Benjamin!"

Zahryzla som si do pery, potlačila ďalší vzlyk a výčitky svedomia sa ma úplne zmocnili.

Chýbala sekunda na to, aby som vstala a prekonala svoj strach, keď ich hádka utíchla. Počula som len rýchle kroky a tresk dverí, ktoré mi dostatočne naznačili, že bolo po všetkom a Ben to vzdal.

Jedna časť mňa ma priam nútila ísť za ním, objať ho, alebo sa schúliť v jeho posteli, tak ako som to robila, keď som bola malá. Tá druhá časť mi to však zakazovala. To už nie som ja, tá Tori neexistuje a nová nemôže urobiť nič, len to celé pretrpieť.

~

Neznášala som školu. Dotieravé pohľady ľudí, ktoré sa mi lepili na pokožku a neustály pocit menejcennosti, ktorý vo mne rezonoval. Stačilo otočiť hlavu, nepatrne sa na niekoho pozrieť a moje vnútro zovieral ten ťaživý, neznámy pocit.

Všetci okolo mňa boli obrovské pretvárky. Falošné tváre. Nič viac, nič menej.

Istým spôsobom som však bola rovnaká ako oni. Nič ma nebavilo. Chodila som ako bez duše a využívala som každú príležitosť na to, aby som sa mohla uliať.

Ibaže tie príjemné časy ulievania strávené u Jaka v dome, na jeho posteli, s jeho perami na mojich, sa už dávno skončili. Benove slová sa v mojej hlave totiž objavili vždy, keď som mala čo i len nutnosť na pár sekúnd vypadnúť.

Ostával mi rok. Rok hlúpej školy a potom... potom nič.

Väčšina mladých ľudí v mojom veku presne vedela, po čom v budúcnosti túži. Ja, ja som nemala ani páru. Chcela som len slobodu a voľnosť od všetkých problémov, ktoré ma ťažili.

„Tori," niečia ruka zachytila tú moju a všetky učebnice, ktoré som zvierala pri sebe s dupotom popadali na zem. Zanadávala som, rýchlo sa zohla a znova si ťažké knihy pritlačila na hruď.

To mám za to, keď premýšľam nad hlúposťami.

Kelly mi venovala ospravedlňujúci úsmev a malinké pomykanie plecom. „Prepáč, nechcela som..."

„Nabudúce ma upozorni," odsekla som prudko a zlostne, načo sebou mierne cukla dozadu.

Neznášala som jej ubližovať, pretože narozdiel odo mňa, ona bola úplne iná. Milá, priateľská, verná. Poznali sme sa už desať rokov, takmer od úplného detstva a potom ako som sa zmenila mi ostala iba ona. Aj napriek tomu, že som sa snažila ju od seba odtláčať, vždy pevne zotrvala.

„Prepáč," zopakovala ostýchavo, ale hneď na to veselo zažmurkala a znova sa naširoko usmievala. „Nechceš dnes prísť ku mne? Príde aj Jess, Rodna a Holly."

Jess, Rodna, Holly alias moje bývalé najlepšie kamarátky, alebo dievčatá, ktoré som považovala za svoje sestry. Naše priateľstvo však skončilo ešte skôr než by to ktorákoľvek z nás očakávala a samozrejme, za všetko som mohla ja.

„Vážne?" jedno obočie mi vyletelo dohora a tón hlasu sa zmenil na nepríjemný. „Vážne chceš, aby som prišla, keď tam budú ony?"

Kelly dobre vedela, čo sa medzi nami stalo. Bola v ten deň so mnou, rovnako ako ony. Ibaže ona mi verila a ony... nie.

„Myslela som si, že by to bola skvelá príležitosť na uzmierenie," pípla a svoj pohľad náhlivo zabodla do zeme.

Skvelá príležitosť na zmierenie? Ostala som len nemo civieť na jej hnedé vlasy a drobnú postavu.

„Dnes idem k Jakeovi," prehovorila som odrazu, na vlastné počudovanie celkom pokojne. „A navyše, dobre vieš, že na uzmierenie je dosť neskoro. Je to už päť rokov, preboha!"

Kelly zdvihla hlavu, naše pohľady sa stretli a ona už-už chcela niečo povedať, ale chodbou sa ozval známy hlas volajúci jej meno.

Holly bola o hlavu vyššia než ja. Jej blond vlasy siahali až po pás a narozdiel odo mňa mala dokonalé rovné zuby už od detstva. Navyše ju rodičia zásobovali množstvami oblečenia, o ktoré sa s predstieranou srdečnosťou delila.

Kedysi sme si rozumeli. Dnes sa na ňu nedokážem ani pozrieť bez toho, aby ma zalial pocit zrady.

„No tak Kelly," široko som sa usmiala. „Najlepšie kamarátky ťa čakajú."

Nepovedala ani slovo, iba spojila pery a venovala mi chabý, doslova smutný úsmev.

Neznášala som školu.

Hlúpy Benjamin, ozvalo sa mi v mysli, nebyť jeho mohla som byť teraz úplne inde.

Zvonilo až za dve minúty, preto som sa oprela o dvere najbližšej skrinky, ťažké knihy si preložila do jednej ruky a z vrecka džínsov vytiahla svoj telefón.

Musíme sa porozprávať.

Odpoveď neprišla, avšak v mojej hlave bolo všetko jasné. Mala som dokonalý plán ako Jakea dokonale vyprovokovať, ako mu ublížiť tak, ako to urobil on mne.

Ibaže tento hlúpy plán zahŕňal pravdu a tej som sa sakra bála.

~~~

Kiežby som bola tak namotivovaná k učeniu ako k tejto poviedke :D Ale keďže je táto časť taká nudná a krátka, rozhodla som sa ju dať už dnes :D