Another Love

2.kapitola

Domov som dorazila o hodinu neskôr. Ruky sa mi nepríjemne triasli, pritom ako som sa všemožne snažila strčiť kľúč do kovového zámku a z pier mi pritom ušiel tichý chichot.

Bola som opitá.

Hneď ako sa mi podarilo otvoriť dvere, vkĺzla som dnu a nešikovne sa zatackala na hrubom koberci. Nemohla som si pomôcť a znova som sa ticho zasmiala, tentokrát sa však môj chichot zmenil na búrlivý záchvat smiechu, ktorý som nedokázala nijako zastaviť.

„Skvelé," prehovoril niekto za mojím chrbtom otravným a nie práve najmilším hlasom. Rehot, ktorý mnou dovtedy úpenlivo lomcoval, rázom ustál a nahradila ho čistá nefalšovaná panika.

Zvrtla som sa tak prudko, že som lakťom vrazila do vešiaka a z pier mi pritom vykĺzla hlasná nadávka.

„Prepáč," sykla som a unavene sklonila hlavu. Odrazu som bola naštvaná sama na seba.

„Tretí krát v jednom týždni," zamrmlal Alex a obočie mu pritom vyletelo dohora. Zvyčajne široký úsmev nahradil zamračený výraz a jeho zovreté päste len dokazovali, ako veľmi sa hnevá.

„Prepáč," zopakovala som, ale to už sa za jeho chrbtom objavili rodičia.

Tí ma častovali rovnako sklamanými pohľadmi ako zvyčajne. Chýbal už len Ben a jeho nechápavý výraz a rodina by bola pokope.

Neviem čo ma to napadlo, možno som naozaj bola až príliš opitá, ale všetkým som im venovala najširší úsmev plný zubov a roztiahnutých pier, a následne sa opýtala otázku, ktorá spustila hotovú pohromu. „Čo oslavujeme?"

Ako prvá prehovorila mama. Teda neprehovorila, len si priložila ruku k ústam a hlasno sa rozplakala. Jej vzlyky prerývali napäté ticho a spôsobovali vo mne hotové peklo. Chcela som sa ospravedlniť, ale pohľad, ktorým ma obdaroval môj dokonalý najstarší brat, mi to rozhodne zakazoval.

Otec len sklamane pokrútil hlavou a ruka mu automaticky pristála na maminých útlych ramenách. Následne si ju silno pritiahol k hrudi, pobozkal ju do vlasov a niečo tíško zašepkal.

Mala som to byť ja. To ja som ju mala objímať. No namiesto toho som stála na mieste, s nohami akoby zarastenými do zeme a nemohla som robiť naozaj nič.

„Ja..."

„Mlč," zamrmlal Alex a trocha posmutnelo sklonil hlavu. Ani on sa nemohol dívať na to ako mama úpenlivo plače. Zase. Kvôli mne.

Už som to nemohla vydržať. Emócie ma tlačil do hrude a spôsobovali, že som nemohla dýchať. Akoby mi niekto z pľúc kradol všetok potrebný kyslík.

Pohla som sa dopredu a rýchlo prekĺzla pomedzi všetkých až do obývačky. A to bola najväčšia chyba večera. Myslela som si, že je už dávno po oslave, ale namiesto toho ma pohľadom sledovalo desiatky známych aj neznámych ľudí.

Hrdlo mi zovrela panika a ešte skôr než by ma celkom ovládla, som sa široko usmiala. „Ďakujem všetkým, že ste prišli, ale nemám narodeniny."

Chcela som byť len vtipná, ale nikto sa nesmial, ba naopak mamine vzlyky sa zvýšili a otcov šepot sa zmenil na rýchlu, pre mňa celkom nezrozumiteľnú reč.

Všimla som si ako väčšina osôb v miestnosti zahanbene sklonila hlavu, iní zas nechápavo vypúlili oči a ďalší sa pomaly stavali na nohy. Nikto netúžil sledovať divadlo opitej Tori.

„Tak fajn," zatiahla som až príliš pomaly a možno až príliš nahlas. „Ja pôjdem..." cúvla som a zrejme to nebol ten najlepší nápad, vysokým opätkom som totiž zavadila o ďalší hlúpy a celkom nepotrebný koberec, noha sa mi v kolene nešikovne prehla a všetko ostatné sa zomlelo, až príliš rýchlo.

Ocitla som sa na tvrdej zemi. Nohy vystreté pred sebou, ruky ledabolo pohodené pri tele a na tvári vystrašený výraz. Nemohla som si pomôcť, aj napriek tomu, že som sa hrozne premáhala, celá situácia vo mne spustila ďalší hurónsky záchvat smiechu.

Myslela som si, že sa na mne pobavia aj ostatní, ale všetci aj naďalej zaryto sledovali aké trápne divadielko to zase raz vyvádzam. Už som dokázala rozpoznať aj ich začudované tváre. Alexova budúca manželka Emma ma sledovala spod hustých mihalníc, vlasy mala dokonale vyčesané dohora a jej tvár zdobil zmučený výraz. Nikdy sme si nerozumeli, ale tentokrát ma vážne mrzelo, že som pokazila niečo, na čom im s Alexom tak veľmi záležalo.

Chcela som sa ospravedlniť, ale pohľad mi tentokrát padol na ostatné tváre v miestnosti. Alexovi priatelia, Emmini a dokonca aj tí Benovi ma sledovali s pobavenými iskričkami v očiach a ja som sa nemohla zastaviť pocit sebaľútosti.

Cítila som sa potupene. Hrozne, hrozne potupene.

Môj smiech rázom ustál a nahradila ho číra zmes niečoho, čo tak strašne nenávidím. Odrazu som netúžila po ničom inom, len rýchlo opustiť miestnosť, zatvoriť sa v izbe a vyplakať zo seba hádam aj dušu.

Ale život nikdy nejde podľa mojich plánov a jeden pokus o postavanie, nahradil druhý a keď sa ani tretí pokus nevydaril, hlasno som zanadávala a v očiach ma okamžite zaštípali slabošské slzy.

Niekto zrejme nemohol ďalej sledovať moju trápnu snahu a na páse som pocítila pár mocných rúk, ktoré mi jedným jednoduchým švihom pomohli späť na nohy. Pred tvárou sa mi zjavila Frann, ktorá sa však vôbec nedívala na mňa, ale na osobu za mnou, a tak som ihneď vedela , že ma drží Ben. Ďalší starší brat.

„Och bože Tori," zašepkal a chystal sa ma odtiahnuť preč. Z tej miestnosti. Z toho chaosu a možno aj z tých posmešných pohľadov, ktoré ma pálili na už beztak horúcej pokožke.

Vtedy však to ťaživé ticho v miestnosti prerušil otcov prísny, chrapľavý hlas. Objavil sa predo mnou rovnako ako Franny, ale on nenosil pokojný výraz ako ona. Jeho stará tvár bola strhaná a obočie úzko spojené, len podčiarkovalo obrovský hnev, ktorý v sebe pociťoval. Mama už po jeho boku nestála a jej chýbajúce vzlyky len prehlbovali to hrobové ticho, ktoré okolo mňa vznikalo.

„Toto bolo posledný krát Torianna," vystrčil ukazovák a nebezpečne sa priblížil až k mojej tvári. Otca som sa nebála, nikdy mi na to nedával dôvod, bála som sa jedine toho, čo povie. „Mieniš zo seba robiť alkoholičku? Mieniš takto ubližovať svojej rodine.. fajn! Ale nie pod mojou strechou!"

Ben za mnou prudko zlapal po dychu a Franny si od prekvapenia priložila ruku na srdce. Ani jeden z nich však nemohol cítiť to ohromné peklo, ktoré spaľovalo mňa.

„Ešte jedno takéto divadlo a končíš! " pohrozil a venoval mi svoj najprísnejší pohľad. „Je mi jedno čo si myslí tvoja matka, alebo čo si myslí Alex s Benom. Toto bolo posledný krát, čo sa niečo také stalo pod mojou strechou!"

„Oci..."

Otcova tvár prudko očervenela a tentokrát venoval vražedný pohľad Benovi, ktorého ruky ma ešte stále držali pokope. „Nezastávaj sa jej Benjamin! Nezaslúži si to! Rovnako ako si nezaslúži slzy tvojej matky a rovnako tak, ako si Alex s Emmou nezaslúžia toto jej správanie!"

Jeho slová boli ako facka, ktorá neskutočne pálila, no zároveň spôsobovala akýsi zanietený pocit uspokojenia.

Bola to spätná reakcia, zvyk ubližovať tým, ktorí ubližujú mne a preto som nasledujúce slová vyslovila s rovnakou dávkou hrdosti, ako zvyčajne. „To by si chcel čo? Aby som ti konečne vypadla zo života... aby si už ďalej nemusel kolegom zatajovať to, že máš dcéru... Ale vieš čo ocko? Pôjdem aj sama!"

Stačila sekunda na to, aby sa jeho ruka ocitla na mojej tvári. Ďalšia sekunda na to, aby ma Ben posunul za seba a niečo nahnevane zavrčal. A následne minúta, cez ktorú Franny upokojila najprv Bena, potom otca... a následne som sa ocitla v izbe.

~~~~~

DRAMA!!! (tajne dúfam, že sa vám to aj napriek tomu páči!)