Another Love

37.kapitola

Kelly postávala pred mojou skrinkou s prekríženými rukami cez prsia a s nečitateľným výrazom na ustarostenej tvári. Najprv som ju chcela všemožne ignorovať ako som to robila počas celého týždňa, ale nakoniec sa vo mne predsa len ozvalo svedomie a so zvesenou hlavou som pristúpila až k nej.

„Ahoj," dostala som zo seba ticho a následne do kovovej zámky nakrútila svoj kód. Skrinka sa s cinknutím otvorila a jej dvierka som využila ako dokonalý úkryt pred tým čo ma čakalo.

Vedela som, že sa chce porozprávať, snažila sa totiž o to celý týždeň, ale ja som ju zanietene ignorovala. Teda až do teraz.

„Mne je to ľúto Tori," vydýchla a keď môj pohľad nechtiac padol smerom k zemi, všimla som si ako zakrepčila na mieste.

„V poriadku," prehovorila som ľahkovážne, ťažké knihy z dejepisu vložila do skrinky a s hlasným povzdychom ju zabuchla. „Chápem."

„Vážne?" spýtala sa prekvapene s nadvihnutým obočím a málinko vyšpúlenými očami. „Takže chceš povedať, že sa nehneváš?"

Z pier mi ušiel ďalší povzdych a moje plecia unavene ovisli. „Jasné, že sa hnevám, celý čas si mi klamala. Čo odo mňa vlastne čakáš Kelly, že sa ti hodím okolo krku a poďakujem za nádherné priateľstvo ?"

Moje slová sa jej zrejme dotkli, lebo nedbalo cúvla a rukou si bezbranne vošla do vlasov. „Nie," vydýchla po chvíli ťaživého ticha, ktoré sa medzi nami rozhostilo. „Nečakám, že mi odpustíš, ale chcem, aby si vedela, že..." zatvorila oči, mierne sa striasla a následne sa jej pery skrivili v úsmeve. „...že som s nimi skončila."

Vôbec som netušila čo povedať. Tá informácia ma vcelku prekvapila no zároveň mi niečo vytrvalo zakazovalo sa tešiť. „Gratulujem," vytisla som zo seba ironicky. „Konečne si dostala rozum."

Kelly prikývla, jemnučko nadvihla jeden kútik pier a následne urobila malý krok smerom ku mne. „Ja viem, že sa hneváš a možno ešte dlho budeš, ale chcem, aby si vedela, že nikam nejdem a počkám kým sa nerozhodneš inak."

S tými slovami sa zvrtla a odišla, nechávajúc ma postávať na tom istom mieste, neschopnú slova a hocakého pohybu. Prekvapila ma. Potešila. No zároveň vo mne stále driemal ten tvrdohlavý kúsok, ktorý mi rázne zakazoval predčasne sa tešiť, alebo zbytočne odpúšťať. Ako sa totižto hovorí, zvyk je železná košeľa, v mojom prípade išlo skôr o železnú búdu, z ktorej niet cesty von.

Vydýchla som, napravila si tašku na ramene a s malým úsmevom si to namierila až k vchodovým dverám. Konečne som mala po škole, po týždni a čakal ma oddychový víkend s ľuďmi, ktorí za to stoja. Práve tá myšlienka mi bola celotýždňovou útechou, aby som prežila všetok ten stres a písomky, ktoré sa na nás tlačili z každej strany.

Školský areál bol celkom prázdny, keďže bolo niečo po štvrtej a všetci sa už dávno rozpŕchli domov užívať si víkend. Vonku pofukoval príjemný vánok a ja som si to zamyslene razila cez vyľudnené parkovisko, keď ma uprostred pohybu zastavila niečia teplá dlaň, ktorá sa nečakane ocitla na mojom predlaktí.

Prvá reakcia bol chabý výkrik a následne som sa chystala brániť, ibaže potom som sa ocitla zoči-voči osobe, ktorá ma tak prosto vystrašila a rázom sa vo mne všetok hnev, akoby zázrakom roztopil.

„Vystrašil si ma, Parker!" zavrčala som a môjmu zraku neušlo ako ho moja reakcia pobavila.

„Kam sa tak náhliš Atkinsová?"

Nevideli sme sa celý týždeň a jedinou formou našej komunikácie boli trápne správy, ktoré nemuseli nič znamenať. Cez ten týždeň som doslova tŕpla, aké to bude až sa znova stretneme, ale on predo mnou stál, s úsmevom na perách a pokojnou tvárou, akoby ho podobné myšlienky vôbec nezaujímali.