Another Love

30.kapitola

„Čaute."

Dych sa mi zasekol v krku, ruky nepatrne roztriasli a pohľad mi okamžite padol na už dávno nie biele tenisky.

Dylana s Lucy som zvládla. Ignorovala som ich vzájomné dotyky, to ako sa stále smiali a aj ich zamilované pusinkovanie. Prežila som dokonca aj Franny s Benom, ich malú hádku v aute cestou na bowling, a aj tú dlhú zmierovaciu pusu z ktorej som sa takmer povracala.

Ale Parker bol úplne iný príbeh.

Jeho prítomnosť vo mne spôsobila hotový cirkus. Najprv som nedokázala popadnúť dych, následne sa mi hrozivo roztĺklo srdce a keď sa ľahkovážne posadil vedľa mňa, úplne som sa stratila. V sebe samej a najmä v jeho dokonalej, ťažkej vôni, ktorá ma okamžite celú opantala.

Bol tak blízko, že sme sa dotýkali stehnami a ramenami. Stačil jeden nepatrný pohyb a jeho dlaň by skĺzla k tej mojej. A to poznanie ma naplnilo ešte väčšími obavami než čokoľvek.

„Kde si bol tak dlho?" spýtal sa ho Ben mierne otrávene, obmotávajúc pravú ruku okolo Franniných útlych pliec.

Parker si prehrabol husté vlasy a hneď na to spustil ruku len pár milimetrov od môjho stehna. Zachvela som sa, čo okamžite spozoroval a Benovi určite odpovedal so širokým úsmevom na perách. Nebola som si totižto istá, lebo očami som stále sledovala svoje tenisky. „Dlhý deň, veľa vybavovačiek, ale som tu a som veľmi prekvapený, že si mi priniesol náhradu."

Náhradu?

Chcela som sa posunúť bližšie k Franny, ale rohová sedačka na ktorej sme všetci sedeli bola tak úzka, že mi to zabraňovalo urobiť akýkoľvek jemný pohyb. A navyše som netúžila potom, aby si niekto všimol, čo vo mne Parkerova prítomnosť spôsobovala.

„Tori sa doma nudila," prehovoril Ben odrazu, úplne ma vytrhávajúc z omámenia. Jeho tón niesol náznaky neskrývaného smiechu. „Tak som ju prizval, nie priniesol."

„Tým som si istý," zamrmlal Parker a ďalšie slová šepky smeroval priamo smerom ku mne. „Taká nuda, že neodpisuje ani na správy."

„Čo si hovoril?" opýtal sa Ben nechápavo a tým ma donútil konečne dvihnúť pohľad a venovať ho Parkerovi po mojom boku. Konečne som si mohla prezrieť jeho dokonalý výzor, široký odzbrojovací úsmev a nadivoko strapaté vlasy. Môj pohľad však doslova kričal, aby neopakoval slová, ktoré mi práve pošepol. Aby neurobil tú chybu. Aby mlčal.

A on poslúchol, pretože na všetkých blesol svoje dokonalo biele zuby v najširšom úsmeve na svete a s radosťou sa zasmial. „Tak hráme, alebo nie?"

Miestnosť opäť naplnila ich búrlivá vrava, smiech a veselé, nevinné doberanie, ktoré vo mne vyvolávalo príjemné až bláznivo strelené pocity. Ich priateľstvo, to ako jeden druhého chápali, podporovali a zároveň strápňovali, bolo niečo, čo som nikdy nezažila, niečo, čo sa mi oblúkom vyhýbalo. Už len to, že vedľa seba sedeli, popíjali a snažili sa stretávať každý víkend bolo dokonalé. Hodnota ich vzájomného priateľstva ma nútila premýšľať, prečo sa niečo podobné neprihodilo aj mne? Prečo ma vždy ľudia, ktorých som si do svojho života púšťala sklamali?

„Prečo?" zaznela mi odrazu pri uchu tichá, pošepky vyslovená otázka, ktorá bola akoby odrazom mojich vlastných myšlienok. Už len to, že som si spočiatku myslela, že ku mne prehovára strojca môjho osudu ma vyľakalo, ale poznanie, že tá otázka vyšla z Parkerových pier, bolo oveľa viac metúca.

Vedela som na čo sa pýta, na moje ignorovanie.

Nadýchla som sa, pomaly sa k nemu naklonila bližšie a dodala samej sebe trocha odvahy, aby som mu dokázala odpovedať odmerane a čo najviac sarkasticky, bez toho, aby sa mi roztriasol alebo trápne zasekol hlas uprostred vety. Avšak práve v tom momente, keď som pootvorila ústa, mu zamrzol predstieraný úsmev priamo na dokonalých perách a jeho pohľad ostal ukotvený na niečom, alebo niekom za mnou.