Another Love

BONUS 33/34.kapitola

Parkerov pohľad

Nemohol som už ďalej predstierať, že by som radšej ležal doma vo svojej posteli, s myšlienkami, ktoré mi okrem hlavy ťažili aj končatiny a všemožne mi zabraňovali posunúť sa ďalej. Prešli dva týždne. Štrnásť celkom nepotrebných dní sprevádzaných apatiou a potrebou všetko vymazať z hlavy a zároveň to v nej navždy uchovať.

Možno preto som sa celkom jednoducho nechal zlanáriť Benom a Dylanom na jedno pivo a nejaký akčný film, ktorý dávali v telke.

Snažil som sa zapájať do konverzácií, smiať sa na vtipoch a byť tým Parkerom, ktorého všetci dobre poznali. Všetko to však bolo predstierané a nanútené, akoby sa nejaká časť mňa nedokázala zbaviť tej neviditeľnej steny, ktorú som si za posledné dva týždne vybudoval.

A mal som vôbec dôvod správať sa nahnevane a mrzuto? Stálo to, čo urobila Tori naozaj za to? Menil som sa na ufrflaného deda, len preto, že urobila presne to, čo som od nej už od začiatku očakával. Všetko to bolo len falošné. Len hra, len chvíľkové pobavenie a stačil jeden večer, jedna veľká pravda a za všetkým som urobil hrubú čaru.

Ale moje pocity?

A to prázdno, čo som cítil zakaždým, keď som si čo i len na ňu dovolil pomyslieť?

To všetko bolo reálne, živé a nepríjemne bolestivé.

„Pozri sa na jeho ksicht," dostal sa mi do uší Dylanov posmešný tón hlasu, sprevádzaný Benovym smiechom a mojím prevrátením očí. „Tvári sa akoby ho niečo pekelne trápilo. Je všetko v úplnom poriadku v tvojom malom svete, Parker?"

Jeho otázka nebola úprimná a preto som spoza hlavy schmatol vankúš a hodil mu ho priamo do vyškerenej tváre. „Daj si pohov."

Opäť medzi nami zavládlo ticho, ktoré prerušovali len hlasné výstrely z filmu a rozhovory postáv, čo vôbec nedávali zmysel. Smial som sa, keď sa smiali chalani a rovnako tak som sa zapájal do ich rozhorčenia, vždy, keď postavy vo filme urobili nejakú hlúposť. Moja hlava bola však úplne inde. Na poschodí, v izbe dievčaťa, ktoré mi neustále nedovoľovalo spávať.

Čo robí? Ako sa má?

Zobuď sa, Parker!

Chcel som sa zosunúť hlbšie do pohodlného gauča, nájsť tú najsprávnejšiu polohu, ale môj pohyb ustrnul vo váhavých krokoch a následne i v Benových slovách, ktoré nepatrili mne. „Kam ideš?"

Svoju hlavu som vystrel práve v momente, kedy Tori miesto odpovede mykla plecami. Jej pohľad bol však sklopený k zemi, k ošúchaným teniskám, ktoré sa toľkokrát povaľovali na koberci v mojej izbe. S jej prítomnosťou sa mi do hlavy vrátili všetky spomienky a myšlienky, čo mi do žíl vhnali zlosť a prinútili ma odvrátiť pohľad od jej bledej tváre a od každého detailu, ktorý som si chcel zafixovať do svojej mysle.

Chcel som sa na ňu dívať, no zároveň som chcel presvedčiť samého seba, že si nezaslúžila ani jeden môj pohľad.

Boli to sekundy, kedy som vôbec nepremýšľal a cítiac jej oči na mojej tvárí, som čo najľahostajnejšie vyslovil. „Kurviť sa, pravdepodobne."

Jej rázne zalapanie po dychu sa mi donieslo do uší a hneď v tom momente som netúžil po ničom inom, len tie slová vrátiť späť. Nespoznával som tú potrebu v sebe, ublížiť jej viac, ako ona ublížila mne, ale v hrudi som mal okrem hnevu tisíce iných emócií, ktoré som nedokázal identifikovať. Toto celé bol, ale krok vedľa, slová, čo nikdy nemali vyjsť z mojich úst.

„Dopekla Lewis," zavrčal Ben mojim smerom, nazlostene a pomedzi zuby, určite ma vraždiac pohľadom. Ten môj, ale spočíval na Tori, ktorá chvíľu zotrvávala na tom istom mieste, nemá a bez slov, až kým celá nezbledla, z pier jej neunikol uplakaný ston a z očí sa nespustili slzy. Už dávno som mal stáť na nohách, byť pri nej, ale tá zlosť... to sklamanie, to všetko, čo som cítil, ma držalo na sedačke, až kým sa Tori nezvrtla a nestratila za dverami.