Another Love

23.kapitola

Aj napriek všetkým pocitom a emóciám, sa môj život vrátil do normálu. Cez týždeň som sa vrátila späť do školy. Nástojčivo som ignorovala všetky pohľady, všetky otázky a jediný človek s ktorým sa túžila rozprávať bola Kelly. Ibaže tá sa mi oblúkom vyhýbala, akoby sa bála, že nejakým blbým nápadom zabijem aj ju.

Vedela som, že sa budú šíriť reči. Vedela som aj to, že budem stredobodom pozornosti, lenže nemohla som ani tušiť, že všetko bude dvakrát intenzívnejšie, než zvyčajne. Až vtedy som si prvýkrát uvedomila, že vlastne nikoho nemám.

Nikoho, kto by ma chápal alebo podporoval.

Aj Hannah bola len ďalším človekom, ktorého som využívala na svoje opilecké výlety. Bola len osobou, ktorú som potrebovala v tých najhorších časoch. Vôbec som ju v skutočnosti nepoznala.

V piatok som sa donútila pracovať a aj napriek tomu, že mi spoločnosť robila umrnčaná Ally, všetko rozptýlenie som uvítala s roztvorenou náručou. Teda až do chvíle, kým sa pri pulte neobjavil Jake.

Mal strapaté vlasy, bol mierne zarastený, akoby prespal celý týždeň a pod očami sa mu črtali tmavé kruhy. Vyzeral unavene, rovnako ako ja.

„Ahoj," odčítala som mu z pier, ale jeho hlas ku mne cez hlasnú hudbu neprenikol.

Nadýchla som sa, pomaly až sa mi zachvela hruď a urobila som krok bližšie k pultu, aby sme sa mohli lepšie počuť. „Ahoj," zopakovala som o čosi hlasnejšie.

Usmial sa, ale radosť mu vôbec nezasiahla oči. Bol to falošný úsmev, ako každý, ktorý som venovala ja. „Môžeme sa porozprávať?" zakričal a kývol hlavou niekam za seba.

Mohli sme sa porozprávať, mohli sme si to všetko vysvetliť, ale niečo ma pevne viazalo k podlahe a zakazovalo mi pohnúť čo i len brvou. Lenže existovala aj druhá časť mňa, tá čo sa mu túžila schúliť na hrudi, silno ho objať a všetko mu povedať. Tá časť, ktorá vždy vyhrávala.

Nestihla som však vysloviť žiaden súhlas, žiadne slovo, pretože som na páse pocítila slabý dotyk a následne sa mi za chrbtom ozval Parkerov chrapľavý hlas. „Nemôžte sa porozprávať, Tori pracuje."

Jake nadvihol jedno obočie, prezrel si mňa a následne Parkera a potom sa zamračil, akoby sa mu vôbec nepáčilo, čo pred sebou vidí. „Myslím, že si Tori môže dovoliť päť minút pauzu, aby sme sa porozprávali."

Chcela som zasiahnuť, ozvať sa, ale namiesto mňa prehovoril znova Parker, s pobaveným, no prísnym tónom v hlase. „Ver mi kamarát, nemôže."

Otočila som sa k nemu a so zamračeným výrazom si ho premerala. Nevidela som ho od toho osudového večera, od vtedy ako sme pohádali a kebyže môžem a viem, vyhýbala by som sa mu, rovnako sa všetci vyhýbali mne. Avšak v tom momente stál predo mnou, v tvári sa mu zráčil nahnevaný výraz a v hnedých očiach, niečo, čo som tam v živote nevidela. Nesledoval ale mňa, jeho oči sa naďalej vpíjali do Jakea, do chlapca, ktorý prišiel až sem, aby sa so mnou mohol porozprávať.

„Prečo nemôžem?" spýtala som sa zlostne a v tom momente sklopil zrak smerom ku mne. „Päť minút ešte nikoho nezabilo Parker."

Jeden kútik pier sa mu vykrivil do malého úsmevu, obočie vyletelo do hora a potom kývol hlavou na znak súhlasu. „Ale zabilo."

Význam jeho slov ma prichytil nepripravenú, vzal mi dych a donútil prudko odstúpiť. Cítila som sa ako po facke, ako po silnom údere, akoby mi niekto do tváre vykričal všetky najhoršie nadávky sveta. Vedela som, že to nemyslel zle, že som jeho slová iba zle pochopila, no aj napriek tomu ma zasiahli presne v mieste, kde to najviac bolelo.

Stačilo päť minút a mohla som ju zachrániť. Stačilo päť minút a mohlo byť všetko inak.

„Dopekla," na ruke som pocítila chabý stisk a následne ma Parker ťahal za sebou, až smerom k skladom. Nevnímala som nič, len to ako zakričal na zazerajúcu Ally, že máme obaja dvadsaťminútovú pauzu a potom za nami hlasno zatresol dvere.

„Dýchaj," prikázal mi a obe jeho teplé dlane sa ocitli na mojich roztrasených ramenách. „Dýchaj Tori."

Poslúchla som, pomaly popadla dych a dovolila samej sebe konečne sa upokojiť. Ibaže s miernym pokojom ma popadol aj obrovský hnev. „Čo si o sebe myslíš Parker!" skríkla som a surovo ho udrela do hrude. „Nie si môj šéf a nebudeš mi hovoriť s kým sa môžem a s kým sa nemôžem rozprávať..."

„Môžem," odvetil a ľahostajne mykol plecom. „A teraz sa konečne kroť."

Pohla som sa smerom k dverám a pritom ho prebodla vražedným pohľadom. „Si neuveriteľný idiot," zamrmlala som. „... a teraz ak dovolíš čaká ma človek, ktorý sa so mnou prišiel porozprávať."

Moja ruka sa ani nedotkla chladnej kľučky, keď ma Parkerov hlas zastavil v strede pohybu. „Takže s ním sa rozprávať budeš, ale ostatní ti nie sú dosť dobrý?"

„Neviem o čom to hovoríš," zachrapčala som, otočila sa späť k nemu a ruky si obranne prekrížila na prsiach.

Sledoval každý môj pohyb, každý nepatrný nádych, všetko. „Ben je mi ako brat a to, že si všetko nechávaš pre seba, nepomáha ani jemu, ani tebe."

„Je to moja starosť, že nikomu nevešiam nič na nos," zavrčala som a nahnevane skrčila tvár. Nechcela som sa s ním rozprávať o tom, čo sa odohrávalo v mojej hlave. Nechcela som sa o tom rozprávať s nikým.

„A komu tým pomáhaš Tori? Sebe? Alebo Hannah?"

Jej meno ma zas a znova zasiahlo priamo do prostred hrude. „Nespomínaj ju!" zvreskla som a namierila na neho ukazovák. „Nespomínaj jej meno."

Parker sa pohol, pomaly podišiel až úplne ku mne a ruky si vložil do vreciek čiernych nohavíc. „Prečo nie Tori? Prečo by som mal mlčať? Pretože ty o tom nechceš rozprávať? Pretože si myslíš, že je lepšie, keď držíš jazyk za zubami a tváriš sa ako veľmi si v pohode?"

Už som ani netušila, či sa hnevám, alebo priam zúrim, ale všetko čo hovoril ma nepríjemne bolelo a to som mu netúžila ukázať. „Ty vôbec nevieš ako sa cítim Parker! Nevieš aké to je!"

Zasmial sa. Hlasno a pobavene, akoby som mu práve povedala najlepší vtip na svete. „Viem... čudovala by si sa ako dobre poznám tu bolesť, ale vieš čo práve pred sebou vidím?" pomaly skĺzol pohľadom po mojej tvári. Jednu ruku vytiahol z vrecka a prstom mi jemne prešiel po lícnej kosti, až k perám, ktoré zľahka poláskal. „Vidím dievča, ktoré zničila jedna chyba. Jedna hlúposť. Niečo, čo nemohla zmeniť. Nemohla si urobiť nič Tori, nič."

„Mohla..." zajachtala som. „Mohla som ju zachrániť."

„A ako?" spýtal sa pokojným tónom, s prstami stále na mojich perách.

Zachvela som sa, sklopila zrak a namiesto odpovede som zatvorila oči. Nevedela som čo povedať, kde je pravda a či ju niekedy budem poznať, no v tom momente som túžila iba po jednom.

„Dostaň zo mňa tú bolesť Parker..." šepla som nečujne. „Dostaň to zo mňa."

Myslela som si, že ma nepočul a tak som zo seba vydrala tiché, badateľné prosím. Dych sa mi opäť raz zasekol v krku, keď ma Parker prudko pritlačil k dverám a prstami mi nadvihol bradu.

„Dopekla s tebou malá Atkinsová," vyslovil s náznakom hnevu. „Dopekla so mnou."

Viac som počuť nepotrebovala, vyšvihla som sa na špičky, prstami mu zablúdila do vlasov a potiahla si jeho tvár bližšie k mojej. „Dostaň to zo mňa Parker."

To celkom stačilo na to, aby prerušil tú poslednú vzdialenosť, ktorá medzi nami bola a zmocnil sa mojich pier, ktoré po ňom bezhlavo túžili. Odrazu som mu celá patrila, s rukou v jeho vlasoch, s tými jeho na mojich bokoch, na mojej tvári. Všade.

~

Zase mi to nevyšlo tak ako som to mala naplánované, pevne však dúfam, že aj napriek tomu sa vám to páčilo!

Zbožňujem vás!