Another Love

16.kapitola

Svadba sa konala na mieste, ktoré som vôbec nepoznala. Obrovskú priestrannú miestnosť zdobili fialové kvety všetkých druhov naukladané vo vázach bielej farby, ktoré tvorili ozdobu stolov. Tie sa schovávali pod bielymi obrusmi, ktorých kraje zvýrazňoval fialový pás jemnej čipky.

Samotný obrad sa však konal na malej záhrade, ktorá bola priam posiata kvetmi rôznych farieb a tvarov. Ich vôňa mi rezonovala v nose, no aj napriek tomu som sa cítila zvláštne pokojne, akoby tá krása všade naokolo znamenala niečo viac.

Postávala som na presne určenom mieste, v ruke držala drobný ružový kvietok, ktorý som nepozorovane utrhla a žmolila ho v prstoch. Franny vedľa mňa niečo ticho vysvetľovala Benovi, ktorý sa na ňu díval tak zaujato, akoby pre neho znamenala celý svet. Vedela som, že mu vyrazí dych, vyzerala dokonalo a aj napriek tomu, že sa všade naokolo premávali nádherne dievčatá, on od nej neodtrhol pohľad ani len na sekundu.

Túžila som potom, aby sa na mňa raz niekto díval tak, ako Ben na Franny. Akoby nechcel vidieť nikoho iného.

Z myšlienok ma vytrhol až jemný, takmer nebadateľný dotyk na odhalenej časti chrbta, ktorú nezakrývali šaty. Ani som sa nestihla otočiť, keď ma zasiahla známa korenistá vôňa a hneď na to som pri uchu započula jeho hlas. „Vyzeráš dobre Atkinsová."

Zhíkla som a preľaknuto zlapala po dychu, čo upútalo Benovu pozornosť a donútilo Parkera odtiahnuť ruku z môjho chrbta.

Našťastie si to nikto nevšimol, pretože tí dvaja sa pustili do búrlivého rozhovoru a moju preľaknutú reakciu nekomentovali. Iba Franny ku mne skĺzla pohľadom a mierne sa zamračila, no akonáhle si všimla Parkera jej tvár sa rozžiarila hádam viac ako vianočný stromček.

Snažila som sa ich ignorovať, nepočúvať ich rozhovor, len stáť a stále zvierať drobný kvietok medzi prstami, ale nakoniec som nastražila uši a nechala sa strhnúť do ich nezmyselnej konverzácie.

„Prišiel si sám?" spýtal sa Ben so smiechom, načo som zdvihla hlavu a pozrela na Parkera. Tvár mu zdobil široký úškrn, oči sa doslova usmievali a keď sa nám stretli pohľady zazdalo sa mi, že sa usmial ešte širšie.

Idiot.

„Ach, ty narážaš na to dievča, čo som ti spomínal?" zatiahol a povýšenecky pritom nadvihol jedno obočie. Mala som chuť k nemu natiahnuť ruky, schmatnúť ho okolo krku.. a zadusiť.

Ben prikývol a objal Franny okolo útlych ramien, čo ona uvítala s úsmevom na perách.

Parker zletel pohľadom k nim, opäť sa usmial a potom len na sekundu pozrel na mňa. „To bola len jednorazovka. Nič výnimočné."

Jeho slová ma nemali raniť, nemali ma pripraviť o dych, alebo rozbúchať mi srdce, pre mňa to totiž znamenalo to isté, ale predsa len som v hrudi pocítila čudný, bolestivý stisk.

Viac som ich nepočúvala, sústredila som všetku svoju pozornosť na ľudí okolo seba. Na rodičov, ktorí hrdo postávali v prvej rade, s láskou sa na seba usmievali a niečo si jeden druhému šepkali. Sledovala som Alexa ako nervóznymi očami hľadí pred seba a ruky zatína do pästí. Pozorovala som dokonca aj všetkých priateľov a známych, v šatách, v oblekoch, s úsmevom na tvári. A nakoniec som pozerala aj na Franny s Benom a Parkera, ktorý v čiernom obleku vyzeral priam božský.

Všetci boli tak šťastní a spokojní až mi z toho bolo zle. Chcela som doslova kričať, aby si niekto konečne všimol ako trpím, ako túžim byť šťastná, ako potrebujem, aby ma niekto objal. Ibaže tak to nebolo nikdy. Vždy boli prednejší iní ľudia, či už doma, alebo v priateľstve. Už dávno som sa mala zmieriť s druhou priečkou. Druhým miestom.