Another Love

12.kapitola

„Mali by ťa prihlásiť na kurz sebaovládania."

Pípla som, zatvorila oči a potlačila akúkoľvek chuť rozplakať sa.

„Ale chápem, bol to celkom šikovný pokus ako na seba zaujať pozornosť."

Sedela som na chladných béžových dlaždiciach, medzi dvoma umývadlami, v kúpeľni patriacej personálu. Parker postával predo mnou, dookola krútil hlavou, opakoval svoje trápne prejavy a jeho brucho sa raz za čas nepatrne dotklo mojich kolien.

Pravú dlaň som mala vystretú pred sebou, triasla sa v jeho ľahkom zovretí, zatiaľ, čo on z nej opatrne vyberal drobné kúsky skla. Zakaždým to bolelo viac a viac, a aj napriek tomu, že sa mi chcelo plakať, všetko som držala pochované hlboko v sebe.

Teda až do chvíle, kým mi Parker nevyvrhol rukáv na čiernom svetri, ktorý dokonalo zakrýval obrovské modriny, ktoré na mojej pokožke zanechal Jake.

„A toto má byť zase čo?"

„Nestaraj sa," odsekla som chrapľavo.

„Pozrime, ona aj hovorí," zaironizoval a hneď na to sa nám stretli pohľady. „Máš nejakú psychickú vadu?"

Myslela som si, že si zo mňa opäť uťahuje, ale jeho výraz bol až príliš vážny, nato, aby žartoval.

„Čo tým myslíš, ty idiot?"

Sklonil hlavu späť k mojej ruke, ľadovým palcom mi s jemnosťou prešiel po fialovej škvrne, a pustil sa do vysvetľovania. „Dobre viem, čo robia dievčatá v tvojom veku a myslím, že sebapoškodzovanie je istou formou psychickej..."

Ani nestihol dopovedať, keď som vytrhla ruku z tej jeho a s tichým povzdychom si ju pritiahla k hrudi. „Si trápny."

Mlčal, len pristúpil bližšie ku mne, prstami mi nadvihol bradu a pritiahol si moju tvár bližšie k svojej. Ako na povel, som prestala dýchať a v žalúdku sa mi objavil nepríjemný pocit, ktorý ma celú ovládol.

„Kto ti to urobil?"

Hovoril ticho, takmer šepotom, ale jeho hlas sa mi vryl do každej časti mozgu, do všetkých zákutí. Chcela som byť úprimná, povedať mu pravdu, pretože som vedela, že by mi to pomohlo, ale nemohla som...

„Pozor Parker, lebo to začína vyzerať, akoby ti na mne záležalo."

V očiach sa mu blyslo, len na pár sekúnd zotrval na svojom mieste a potom sa odo mňa prudko odtiahol, opäť uchopujúc moju dlaň medzi svoje. „Môže mi to byť ukradnuté. Koniec- koncov, je dobré, že tu povrchnosť niekto z teba vymláti."

Klamala by som. Hrozne by som klamala, keby som povedala, že sa ma jeho slová nedotkli, pretože som ich odrazu cítila na celom svojom tele. Už ma nebolela len rozrezaná dlaň, ale celé ruky, nohy a najviac hruď. Niečo v hrudi ma nepríjemne tlačilo a ten pocit ma donútil skloniť hlavu a zatvoriť oči. Nevládala som.

„Povedala som mu, že som bola s tebou..." prehovorila som odrazu šepky, prekvapujúc nielen Prarkera, ale najmä samú seba. Ešte pred pár sekundami som totižto zaryto mlčala, rozhodnutá ignorovať ho, až kým mi na dlaň nepriviaže obväz, no a odrazu moje slová prelomili ťaživé ticho v miestnosti, ktoré sa medzi nami rozlialo.

Parker mi z dlane vytrhol poslednú črepinu a následne sa jej ľahko dotkol antiseptickým obrúskom. Od nepríjemnej, pálivej bolesti som zasyčala a druhou rukou silno zovrela okraj umývadla, ktorého som sa pevne držala už od začiatku.

„Vážne? Mala si mi to povedať skôr. Naša spoločná fotka by ho určite potešila."

Úplne som zabudla, že nám urobil tú trápnu selfie, ktorú ešte stále schovával vo svojom telefóne.

Kým mi okolo dlane viazal mäkký obväz, obaja sme boli ticho. Moje myšlienky sa nepríjemne vlnili okolo všetkého, čo sa posledné dni stalo. Chcela som sa len schúliť v posteli a na všetko zabudnúť, ibaže som si to nemohla dovoliť a každý pokus by znamenal prehru. Najviac som však túžila po alkohole, túžila som zapiť bolesť, strach, nenávisť, v kvapkách hocičoho, čo by sa mi dostalo do ruky. Lenže som si to nemohla dovoliť bez toho, aby sa tá hlúpa fotka neocitla pri Benovi.

Moje nepriaznivé, túžobné myšlienky prerušil až Parkerov hlboký hlas. „Hotovo a teraz vypadni domov."

Prekvapil ma a tak som nechápavo zajachtala. „Ešte.. ešte sme predsa ani neotvorili a mám tu byť do piatej ráno."

Vrhol mojim smerom rozladený pohľad plný pochýb a pokrútil hlavou. „Ak si myslíš, že ťa potom všetkom čo si dnes vyviedla nechám pracovať... si na veľkom omyle."

„To mám ísť vážne domov?" opýtala som sa pochybovačne a on niečo zúrivo zamrmlal.

„Nie, ostaň tu sedieť pre mňa, za mňa až do rána, len sa mi nepleť do cesty, nič nerozbíjaj a vlastne... čo to táram! Vypadni domov."

„Dá sa to povedať aj normálne," zamumlala som a chystala sa zoskočiť dole, keď ku mne opäť rázne pristúpil. Už som sa takmer špičkami topánok dotýkala zeme, čo si všimol, pretože ma rukami pevne schmatol za pás a zase vysadil na nepohodlné dlaždice.

„Kam si myslíš, že ideš?" zachrapčal sledujúc ma pohľadom.

Jeho ruky ešte stále spočívali na mojom páse, ľadovými prstami zablúdil až za látku svetra a ako náhle sa dotkol mojej nahej pokožky, bola som stratená.

„Domov," vytisla som zo seba, dbajúc na to, aby sa mi ani trochu netriasol hlas.

Parker pokrútil hlavou, zase sa dotkol mojej nahej pokožky a očami zablúdil k tým mojim. Díval sa na mňa, akoby ma videl prvýkrát, akoby sme sa nikdy pred tým na seba nedívali. Bola som zvyknutá na jeho čokoládové oči, na ich hĺbku, ale tentokrát ma doslova pripravovali o dych.

„Počkáš tu kým nepríde Ben."

Iba tá veta stačila na to, aby som ho od seba odtlačila, zúrivo zoskočila a ešte zúrivejšie na neho fľochla. „Ty si mu volal?"

Mykol plecom. „Nie, mal tu prísť aj s Franny."

„Nejdem domov," pokrútila som hlavou a rýchlo si potiahla rukáv svetra cez dlaň. „Takže ich pozdravuj, vysvetli im, že si mi dal voľno a ja... ja odchádzam."

Nestihla som ani dôjsť k dverám, keď ma schmatol za lakeť a otočil k sebe. „A kam pôjdeš? Za ním? Za svojim dokonalým frajerom?"

Vytrhla som sa mu, chrbtom sa oprela o zatvorené dvere a nahnevane zanadávala. „Do toho ťa nič."

„Nikam nejdeš kým nepríde Ben a to je moje posledné slovo."

Hneval ma, doslova som chcela vybuchnúť, ale namiesto toho som konala inak. Urobila som krok vpred, až úplne k nemu, načo prekvapene nadvihol obočie.

Nekomentovala som to, len som priložila dlane na jeho ramená a pomaly sa vyšvihla na špičky, keďže bol takmer o hlavu vyšší než ja.

„Čo robíš Tori?" spýtal sa celkom pokojne, čo ma rozčúlilo ešte viac.

Perami som sa takmer dotýkala tých jeho, keď som ľahko prehovorila. „Skracujem čakanie."

Po tých slovách som sa odtiahla, nohami sa zase dotkla zeme a ešte skôr než by som samú seba stihla zastaviť, som si cez hlavu pretiahla sveter a hodila ho na zem.

Odrazu som pred ním stála len v čipkovanej podprsenke, s rukami pri tele, s hlavou rozlietanou všade naokolo.

Netušila som o čo mi šlo. Iba som si všimla ako sa Parkerove zreničky mierne zúžili, to ako si ma premeral a to ako urobil krok vpred.

Nedotkol sa ma, ani len nemukol, len pokrútil hlavou, zohol sa po môj sveter a s pokojom mi ho podal. „Nestrápňuj sa, prosím ťa. Som síce rád, že sa ti naša spoločná noc tak páčila, ale bola to jednorázová záležitosť."

~~~