Another Love

4.kapitola

O pár hodín neskôr som sa znovu prebudila, tentokrát však nie vo svojej posteli.

Chladné saténové prikrývky mi spôsobovali na koži milióny drobných zimomriavok a Jakeova ruka, ledabolo prehodená okolo môjho pásu mi bola obrovskou záťažou. Preto som sa nepatrne pohla, natiahla sa k nočnému stolíku a jedným okom skontrolovala čas.

Bolo deväť večer, za oknom sa vyliala hustá tma a izbu osvetľovalo len malé svetlo nočnej lampy po mojej ľavici. Chcela som si znova ľahnúť, pritúliť sa k jeho mocnému telu a nechať sa odnášať do ríše snov, ale namiesto toho som sa natiahla po tričko, ktoré sa povaľovalo na kraji postele a prevliekla si ho cez hlavu.

„Jake," oslovila som ho nežne a pomaly sa natiahla až k jeho tvári. Spal. Hruď sa mu totiž ľahko nadvihovala a tvár zdobil až priveľmi pokojný výraz.

Neodolala som, zľahka sa nahla a prstami mu vošla do hustých, hnedých vlasov. Vždy ich mal pozoruhodne mäkké a hladké, akoby tomu venoval prílišnú pozornosť.

„Jake," zopakovala som a tentokrát mu venovala ľahký bozk priamo na plné ružové pery.

Niečo zamrmlal, neprítomne nadvihol ruku a úplne drzo ma od seba odtlačil.

„Si tak otravná Tori," zavrčal a len na nepatrný moment pootvoril oči. „Vypadni už domov."

„Nikam nejdem," odsekla som a rýchlo vyskočila z postele siahajúc po svojej malej čiernej kabelke, ktorá bola pohodená len kúsok od postele. Jake ma naďalej nezaujato pozoroval, obočie mal vytiahnuté dohora a jeho tvár zdobil neutrálny výraz. Zatiaľ čo som sa márne snažila nájsť to, čo bolo v tento večer až priveľmi dôležité, on pomaly vstal a navliekol na seba čierne rifľové nohavice, ktoré mu priam dokonalo podali zo svalnatých bokov.

Napokon sa mi to podarilo a z malej priehradky priamo v strede kabelky, som vytiahla zlatú, ligotavú kreditnú kartu, plnú peňazí, ktoré ako inak... nepatrili mne.

„Dnes oslavujeme," predniesla som teatrálne a s rovnakým nadšením pokrútila bokmi.

Jake nechápavo skrčil obočie a celú si ma premeral, akoby pred sebou videl stáť niekoho iného. „Odkiaľ to máš?"

Mykla som plecom a tvár mi preťal ďalší až príliš široký úsmev. „Dajme tomu, že fotrikovi nebude chýbať..."

„Ty si ukradla fotrikovi kreditku?" spýtal sa ma celkom prekvapene a jeden kútik pier sa mu pritom vykrivil v uznanlivom úsmeve.

Časť mňa sa nad jeho uznaním zaradovala a preto som len rýchlo prikývla. „Nevšimne si to, má ich veľa a navyše nemohla som vymyslieť nič lepšie, aby som sa mu pomstila,"....za tú facku, ktorú mi bez ľútosti uštedril.

Jake sa však nepýtal, čo bolo dôvodom môjho pomstychtivého úmyslu, namiesto toho prekonal malú vzdialenosť medzi nami, schmatol ma za pás a prudko pobozkal. „Kód vieš?" zamumlal takmer nečujne, priamo do mojich pier a ja som váhavo prikývla.

Nebolo to ťažké, takmer všetky otcove heslá tvorili mamine narodeniny a tie som si stále pamätala, i keď som sa bezprostredne snažila zabudnúť.

~

Nikdy som neznášala kluby a preplnené miesta, kde človek pod nátlakom svetiel a množstva tiel, ktoré sa na neho tlačia, ťažšie dýcha. Priam ma fascinovalo ako to niekto znášal niekoľkokrát do týždňa, v stále tých istých intervaloch. Spotené telá, obrovský hluk a nespočetné množstvo dymu, ktoré v pľúcach spôsobovalo palivu bolesť. Kam som sa pohla, dav, akoby sa pohol so mnou a malý celkom nepatrný pohyb mohol spôsobiť hotovú katastrofu.

Lenže už dávno som nebola to naivné dievča, ktoré sa takýmto miestam vyhýbalo, pretože v nej spôsobovalo paniku. Namiesto toho moje pery zdobil potešený úsmev, boky sa mi vlnili v rytme hlasnej hudby a všetci naokolo mi pripadali až priveľmi priateľský.

Áno, presne to v človeku spôsobí alkohol.

Dva poháriky niečoho kvalitného a moja hlava bola tak prázdna ako zvyčajne. Žiadne myšlienky, žiadne spomienky a nik, kto by ma zastavil.

Keď človek uteká sám pred sebou, niet nikoho, kto by mu v tom zabránil.

Hannah v útlych, bledých prstoch zvierala ďalšieho jointa, ruka sa jej nepatrne triasla, no aj napriek tomu si ho pritisla k perám a ľahko potiahla. „Och... milujem... živoooot," zvolala a hneď na to sa hlasno rozosmiala, čo donútilo k úsmevu aj mňa.

Sedeli sme na pohodlných, už priveľmi vysedených bledoružových sedačkách, v tom najtmavšom kúte klubu. Hannah s jej nadivo rozstrapatenými čiernymi vlasmi, s bledou tvárou a piercingom v pere sa naďalej smiala, zatiaľ, čo ju Tom sledoval s pobavenými iskričkami v očiach.

Ďalších dvoch chalanov som nepoznala, len mi bolo jasné, že všetko, čo pili, a toho naozaj nebolo málo, platil môj otec.

Jake zmizol a ja som si bola stopercentné istá, že za to mohla červenovláska, s obrovskými očami, ktorá po neho trielila pohľadom z opačného konca klubu. Opierala sa o stenu, v krátkych čiernych šatách a vysokých červených lodičkách, pričom v ruke držala pohár, ktorý si prikladala k perám tak často, až to nebolo normálne.

On ju najprv nezaujato pozoroval, zatiaľ čo mi rukou s predstieranou jemnosťou prechádzal po stehne a mne neostávalo nič iné, len odhodlane robiť to isté. Keď si však jazykom prešla po plných, dokonale naružovaných perách, vstal a pobral sa za ňou, nechávajúc ma za sebou... ako takmer vždy.

„Pôjdem si kúpiť ešte jeden..." povedala som rozhodnuto, potlačujúc v sebe pocity úzkostnej žiarlivosti, ktorá ma odrazu bez ľútosti popadla. Nikto mi však nevenoval ani štipku pozornosti, Hannah s Tomom sa totiž na seba lepili a vášnivo olizovali. A tí dvaja chalani sa na niečom pobavene rehotali.

Nuž Tori, si neviditeľná. Ako vždy.

K baru som sa predierala s takou vervou, že som ignorovala všetko a všetkých naokolo. Netúžila som totiž ani náznakom zavadiť pohľadom smerom k tej stene, kde Jake...

Mala som po krk jeho správania a toho ako ma neustále núti prežívať tieto zvrátené pocity.

Nežiarlim. Nebudem. Rozhodne nie.

Lenže nech som si to akokoľvek srdcervúco nahovárala, opak bol pravdou. Vedela som, že to čo spaľuje moje vnútro nie je nič iné, len bezhlavá žiarlivosť voči ďalšej neznámej babe, ktorá si na pár hodín získala Jakeovu pozornosť.

Nuž, nech si tú pozornosť poriadne užije, Jake aj tak v noci skončí so mnou, presne tam, kde patrí.

„Hej!" zvolala som smerom k barmanovi, akonáhle som sa ocitla pri pulte, okolo ktorého na moje vlastné počudovanie, sedelo len pár, už príliš pripitých indivíduí. „Pohár whisky," dodala som a z malého vrecka na džínsoch vytiahla kartu, ktorú som mu následne cez vysoký drevenú pult podávala.

Nebol by to však obyčajný dokonalý deň v živote Tori Atkinsovej, kebyže sa niečo kvalitne nepokazí.

„Čo tu robíš, malá?"

...Osud totižto vždy hrá proti mne.