Another Love

Valentínska bonusová kapitola

Som veľmi rada, že ste najviac svojich hlasov dali práve Parkerovi a Tori, keď som písala túto kapitolu uvedomila som si ako mi títo dvaja blázni neskutočne chýbali a preto som vďačná, že som sa k ním na chvíľu mohla vrátiť. 

Chcem vás len upozorniť, že to čo budete čítať je celé trocha pritiahnuté za vlasy a príliš sladké, ale keďže je to tým Valentínom všetko je dovolené. 

Ľúbim vás a snáď vás táto kapitolka aspoň trocha poteší! 

Krásne čítanie! 

~

Nie som typ dievčaťa, ktoré je úplne zbláznené do všetkých tých valentínskych šialenstiev. Som zástanca názoru, že láska sa má prejavovať každý deň, nie len raz v roku, umelým, svetom donúteným spôsobom.

Som však dievča a my dievčatá občas túžime po pozornosti, i keď si všemožne snažíme nahovárať, že to tak nie je.

Preto mi nemôže mať nikto za zlé, že som očakávala aspoň akú-takú maličkosť.

„Dnes ma nečakaj," mrmlal Parker zapínajúc si bielu košeľu až ku krku. Snažila som sa nezazerať, nevšímať si jeho dokonale rysovanú postavu, ale aj po pár rokoch, ktoré som s ním strávila, som od neho nemohla odtrhnúť pohľad. Postával pred zrkadlom, díval sa na svoj odraz a sem-tam ku mne pootočil hlavu, aby skontroloval, či som náhodou opäť nezaspala.

Snažila som sa o to, aby moja odpoveď neznela ani trocha sklamane. „Prečo?"

„Inventúra," odvetil a prstami si rozstrapatil už beztak strapaté vlasy. Bum, dve sekundy a účes bol na svete. „S Benom chceme dať dokopy posledné zmluvy, zrátať čo nám chýba... a bla, bla, bla," odstúpil od zrkadla, natiahol sa po sako, ktoré mal prehodené cez gauč a venoval mi polovičatý úsmev. „Tak sa maj."

Čože?

„Parker!" skríkla som, ešte skôr než sa stihol vytratiť z dverí. Našťastie zastal na ich prahu a znova sa otočil mojim smerom, pričom sa mu na tvári mihal nechápavý výraz.

„Myslím, že si na niečo zabudol."

Zamyslel sa, no po chvíli len ľahkovážne mykol plecom. „Nemyslím si."

Posadila som sa, priťahujúc si prikrývku bližšie k prsiam, venujúc mu ten najhorší vražedný pohľad, aký som v tom momente dokázala vystrúhať. „Porozmýšľaj."

Dala som mu pár sekúnd, ostražito som ho pozorovala a keď opäť mykol ramenami, takmer som vyskočila z postele. Zrejme ma však nechcel viac týrať, pretože sa znova naširoko usmial, pristúpil k okraju postele a kývol hlavou. „Poď sem, srdiečko."

A keďže som na neho mala obrovskú slabosť, pomaly som prekonala vzdialenosť, ktorá nás od seba delila až kým som pred ním nekľačala na mäkkom matraci, stále zabalená v teplej prikrývke, ktorú som si k sebe tlačila ako nejaký ochranný štít. Parker nado mnou prevyšoval, v nose som cítila jeho výraznú vôňu, spleť sprchovacieho gélu a kolínskej, ktorú som mu darovala na Vianoce a už len tá blízkosť v ktorej sme sa znova ocitli mi na pery vtisla maličký úsmev.

Boli sme spolu vyše štyroch rokov, ale stále som mala pocit, že som do neho zbláznená rovnako ako na začiatku.

Dvihla som voľnú ruku a napravila mu pokrčený golier košele, zotrvávajúc prstami na jeho sánke, opatrne skúmajúc každý kúsok tváre, ktorú som poznala naspamäť. „Pán, podnikateľ."