Maniak

14. Deň

Lili

Nasledujúcu deň znovu sedím vo svojom obľúbenom kúte. V cele je ticho. Nikto nikoho nevyrušuje. Dokonca aj nová obeť je iba dievčatko. Asi najmladšie čo som tu doposiaľ stretla. Môže mať tak sedem-osem rokov. Je mi ľúto, že za niekoľko hodín jej život bude zrátaný. Je taká zlatá. Čierne vrkôčiky má zaplatené a spustené na hrudníku. Siahajú jej až skoro po kolená. Ešte som nevidela dieťa s takými dlhými vlasmi. Ako to ten sviniar dokáže urobiť. Budem musieť zabrániť, aby toto dievčatko dostal. Možno to budem ľutovať a ostatný budú na mňa vrhať nepriateľské pohľady, ale ja nemôžem dovoliť, aby toto dievčatko prišlo o život.

Záhadný chlapec sedí nám chrbtom ako obvykle. Nikdy si neprezrie novú obeť. Je mu to úplne ukradnuté. Po včerajšej jednej vete od neho som sa viac nedozvedela. Neodpovedal mi už na žiadnu otázku. Iba sklonil hlavu medzi kolená a buď ma počúval alebo behal mysľou kto vie kde. Aj ja rada premýšľam čo ak by nás konečne niekto našiel alebo inokedy iba rozmýšľam čo by bolo kebyže po škole idem hneď domov a nie do parku na to rande, na ktoré ma prehovorila moja najlepšia kamoška Lucia. Nemala som jej to sľúbiť. Nikdy som na žiadnom rande nebola. Nikto mi nebol až na toľko sympatický, aby som za ním doliezala. V moje hlave sa vždy všetko točilo iba okolo školy. Bola som najlepšia študentka z triedy a možno aj z celej školy. Kto vie ako sa teraz cítia moji rodičia a či ma vôbec hľadajú. A či v škole vládne smútok za mňa. Alebo už všetci na mňa zabudli a pochovali ma.

Dievčatko sedí skrčené v pravom hornom rohu oproti mne. Tváričku má položenú v dlaniach a zhlboka dýcha.

Opatrne sa odtrhnem od svojho miesta a začínam sa plaziť k dievčatku. Zastavím tesne pri nej a rukou ju pohladím po hlávke. 

,,Dievčatko," šepnem jej to uška. Ono sa však ani nepohne, ale naďalej sa zhlboka nadychuje a vydychuje. Zacítim ako sa trasie. Určite sa veľmi bojí. Zvalím si ju do náručia a začnem ju pohojdávať. Ona sa začne spierať. Chce, aby som ju pustila. Nepovie mi to, ale rozumiem jej. Pustím ju teda. Konečne zodvihne hlavu a pozrie sa na mňa. Oči a nos má červený, po lícach jej stekajú slzy.

,,Neboj sa moja. Ja ťa ochránim dobre?" chytím ju jemne za rúčku a chcem, aby so mnou prešla k môjmu miestu. Trošku trvá kým sa zodvihne, ale ide a to je hlavné.

,,Hej! Čo to robíš? Chceš, aby si vybral niektorú z nás?" okríklo ma dievča, ktoré mi je najbližšie.

,,Niekto sa bude musieť obetovať. Nedovolím, aby sa jej niečo stalo!" odvrkla som jej so zvýšením hlasom. 

Dievča sa na mňa zarazene pozrelo a odvrátilo sa. Zrejme som prišla o kamarátku. 

Podvihla som hlavu, aby som sa presvedčila, či to toho záhadného chlapca nejako nevyrušilo, ale nebolo na ňom vidieť, že by ho zaujímalo čo sa deje v jeho okolí.

V tomto momente mi je už jedno, či budem vedieť niekoho meno alebo nie. Hlavné je, že nedovolím, aby sa tomuto dievčatku niečo stalo. Budem len dúfať, že ďalšie mladšie deti sa tu už neocitnú.

,,Ako sa voláš dievčatko?"

,,Maťka," na moje počudovanie povedala mi tenulinkým hláskom.

,,Pekné meno a koľko máš rôčkov?"

,,Sedem," dokonca sedem. Ja tomu neverím. Ani si nechcem predstaviť čo presne robí ten Fúzač so svojimi obeťami.

Náhle sa na cele otvoria dvere s vrzgotom. Decká začínajú okolo pobehovať, len aby nechytil práve ich. Ja zostávam v kúte schúlená s malou Martinkou. Okom sledujem Fúzača. Trochu zájde do cely, aby si mohol vybrať svoju obeť. Totižto skoro nikto sa nepohybuje v blízkosti dvier. Všetci sme tu pokope už pár dní. Dnes nastáva zmena, keď chytí niekoho zabývaného. Chytá jedno dievča, ktoré sa bráni. Nie je jej to nič platné. Fúzač je silný. Ľahko si ju prehodí cez rameno a odchádza s ňou preč. Jej krik počujeme ešte niekoľko sekúnd a potom znova nastáva ticho.

,,Kto to bol?" opýta sa ma Martinka.

,,Zlý ujo. Budeš sa musieť pripraviť na ťažké dni, ale spolu to zvládneme dobre?"

Dievčatko silno zavrtí hlavou: ,,Ja nechcem, aby mi niekto ubližoval," povie naštvane a pritom si dupne nohou.

To toho záhadného chalana zaujme a konečne sa otočí a pozrie našim smerom. Stále mu však nevidím do očí. Kapucňa je tmavá a jej tieň mu ich zahaľuje. 

,,Martinka?" postaví sa ten chalan a vyberie sa za dievčatkom.

Martinka zostane na neho pozerať s otvorenými ústami, ale po chvíľke mu ide naproti roztvorí náruč a vrhne sa naňho. On ju zodvihne na ruky a pritisne si ju k sebe.

,,Bubák," zafňuká mu do ucha. Otočí sa s ňou a berie ju späť k sebe do kúta. 

To snáď nemyslí vážne! Ani mi nepoďakuje, že som zachránila niekoho koho pozná? Ja to nenechám len tak.

Postavím sa a mierim si to priamo k nim.

,,Ehm, ehm..," ozvem sa priamo pri nich.

,,Vypadni," zasyčí na mňa ten chalan. 

Čupnem si k nim: ,,To sa mi ani nepoďakuješ?" položím mu ruku na plece. On sa otočí. Rukou ma sotí a ja spadnem na zadok. Priblíži sa tesne ku mne. Ruku má položenú pri mojej hlave. Svoju hlavu má tesne nad mojou. Konečne mu vidím do celej tváre a aj očí. Až teraz zisťujem, kto je ten chalan a čo je vlastne zač.

,,Fajn, magor," kopnem ho medzi nohy. Zatvári sa zakysnuto. Zatiaľ čo sa snažím spod neho dostať, on je však rýchlejší a zdrapí ma za čierne tričko.

,,Už sa viac krát k nám nepribližuj Liliana!"