Maniak

Vonku

Lili

Podarilo sa nám potichu dostať von cez tmavú chodbu a aj cez priestrannú halu, v ktorej nikto nebol. Alex, ktorý nás zachránil je Lucyn frajer a viedol nás spolu s ňou. Za nimi som išla ja s Ferom a na konci bol Ben s Martinkou. Opatrne sme stúpali po schodoch na hor. Bola tu úplná tma, tak sme do seba narážali ako nejaké mátohy, ktoré nevidia. Vlastne sme ani nič nevideli. Našim cieľom bolo sa dostať čo najrýchlejšie von a aby nás nikto nespozoroval. Niekomu som stúpila na nohu, ale bolo to každému jedno. Konečne sme sa ocitli hore a Alex otvoril dvere. Slabé svetlo, ktoré nás privítalo, nás oslepilo. Ešteže to nebolo priamo slnečné žiarenie. 

Vystreli sme sa a mohli sa voľne nadýchnuť. Nechceli sme nič zakríknuť, tak sme sa pobrali ďalej. Alex nás viedol von cez krivé provizórne drevené dvere. Vyzerá to tu hrozne. Sú to rôzne invalidné vozíky, nemocničné postele, striekačky, smeti a hlavne mnoho porozbíjaného skla, či už z rôznych skúmaviek alebo okien. 

Dostali sme sa von aj cez dvere. Všade okolo boli iba stromy. Pred budovou bola zaparkovaná čierna dodávka. Pravdepodobne do tej nás strčili a uniesli. Vôbec si nepamätám ako som sa sem dostala. Niekto mi musel niečo priložiť k nosu a ja som omdlela. Zobudila som sa až v tej špinavej cele.

Alex nás popohnal a začali sme sa brodiť trávnatým porastom preč. Niekde do bezpečia. Aj keď sme cestu nepoznali. Alex s Lucou a Ferom si ju nezapamätali.

Keď sme v tom niekde za nami začuli hlas: ,,Nájdite ich!"

Pridali sme do kroku.

*Mery*

P.S.: Nemôžem uveriť, že tento krátky príbeh sa ocitol na prvom mieste. Ďakujem vám všetkým čo to čítate. Ste super ♥.