Maniak

Večer

Ben

Skrčený sme sedeli za mohutným stromom a kríkom, ktorý nám umožňoval vo výhľade a zároveň nás chránil pred očami iných. Vonku sa už zotmelo a my sme si potrebovali urobiť prestávku. Síce sme hladný, smädný a nemáme síl, no musíme to vydržať, kým sa ich nezbavíme. Stále sú nám v pätách. Teraz tu sedíme na ihlách a modlíme sa, aby si nás nevšimli. Srdcia nám bijú ako splašené. Sedím vedľa Martinky a držím ju za rúčku. Vedľa nás je skrčená Liliana s Ferom a niečo si šepkajú. Alex s Lucou sa zas na seba vešajú, akoby sa nevideli sto rokov.

Niekde v blízkosti začujeme praskot vetvičiek pod nohami. Zbystríme a natiahneme krky. Všade je ticho. Nikde nikoho. Vydýchneme si a ďalej oddychujeme. 

Strašne mi lezie na nervy Liliana. Prečo sa len musí baviť s tým Ferom. Nemôžem z nich spustiť oči. Pokrútim radšej hlavou. Som blázon, že sledujem dievča, o ktoré som sa nikdy nezaujímal. Naozaj mi z tohto tu preskočilo. Chcem sa vrátiť domov. Chcem, aby všetko bolo po starom. Jedno však vie, už nič nebude tak ako to bývalo. A to trápi najviac. Hlavne to ako sa budú ku mne správať rodičia. Síce som už zabudol ako chutí chuť nikotínu či liehu. Vôbec mi to už nechýba, ale na druhej strane sa nechcem vzdať žúriek, ktoré fakt stoja za to.

Odrazu za nami niečo zašuchoce. Otočíme sa k približujúcim sa krokom, ktoré nás pohltia. Pred nami kráča asi desať mužov v čiernom s čiernymi maskami na hlavách. Nestihneme sa ani postaviť z miesta a vybehnúť. Hodia sa na nás a každý jedného z nás chytí a odtiahne preč. Zvierajú ma silné mužské ruky. Je mi to nepríjemné a aj to bolí. Síce som už ako tak zvyknutý na bolesť, ktorú mi tu spôsobovali vyše dvadsať dní. Stále je to však bolesť, ktorá normálnemu človeku je blízka. Niečo mi zrazu pritlačí k nosu a ústam. Zakrúti sa mi hlava a pred očami mi všetko sčernie.