Melody ✓

3. Zámok

Bola som usadená v zadnom sedadle auta a sledovala som krajinu, ktorá za nami ubiehala - zasnežené kopce a vŕšky stromov. Ligotajúca námraza zdobila tento svet a ja som vydýchla. Z mojich úst stúpala para a povedala som si, že som si práve vytvorila môj vlastný malý obláčik. Usmiala som sa nad tou predstavou. Nedávala som zmäteným myšlienkam ani neistote priestor, inak by som sa zbláznila. Bola som na ceste do novej školy, no len som otupene sledovala prírodu a snažila sa potlačiť stres.

Zašli sme za kopce, kde bola priehrada, nad ktorou sa týčili skaly mohutné a ligotajúce sa, akoby im to tu patrilo. Neďaleko sa nachádzala lúka, v ktorej strede stál strom s širokou korunou. Namiesto lístia konáre zdobila vrstva snehu.

Obzrela som sa a zistila, že za nami nie je žiadne auto. Ani pred nami. To sa mi zdalo čudné. Oprela som sa o sedadlo a zavrela oči. Dlho som takto bola, až kým som nepocítila, že sme zastavili.

„Tak a sme tu," povedal otec nervózne.

Pomohol mi s kufrom a objal ma.

„Viem, že sme ti nikdy nemohli nahradiť pravého otca a mamu. No snažili sme sa a chcem, aby si vedela, že ťa máme naozaj radi," povedal dojato. Táto chvíľa presakovala nostalgiou, netušila som, čo bude nasledovať, no pýtala som sa samej seba, či snáď dôverný hlas adoptívneho otca počujem poslednýkrát.

„Aj ja vás. Ďakujem za všetko, čo ste pre mňa kedy spravili. Budete mi chýbať."

„Aj ty nám." 

„Uvidíme sa ešte niekedy?" spýtala som sa so slzami na krajíčku.

„Snáď hej. Ale ja neviem. Nikdy som nechápal ničomu s tvojou mamou. Ani s touto školou. Len som dostal pokyny."

Netušila som, čo myslel tými pokynmi, ale rátala som s tým, že sa to pravdepodobne čoskoro dozviem. Dúfala som, že moje početné otázky budú čoskoro zodpovedané.

„Snáď sa uvidíme. Budem tu šťastná," povedala som, aby som ho nejak utešila, no zdalo sa mi skôr, že utešujem seba. Nemala som predsa žiadnu istotu.

„Budeš. Aj my budeme šťastní, keď budeš ty."

Objímali sme sa, rozlúčila som sa aj s mamou a potom nasadli do auta a naštartoval sa motor. Ešte mi zakývali. Leskli sa mi oči od sĺz. Ja som sa pre istotu usmiala a zamávala im tiež. A potom odišli. Možno odišli nadobro z môjho života. Pozorovala som, ako auto mizne v ďalekej snehovej belobe a utrela som si mokré líca.

Obzrela som sa a lepšie som si prezrela okolie. Predo mnou sa vynímal prenádherný obrovský zámok so zasneženými strechami a udržiavanou prednou záhradou. Začali padať vločky a to tomu dodávalo kúzelný efekt. Bolo tu mnoho ľudí a áut. Všetci sa lúčili, nostalgia bola snáď hmatateľná.

Nechcela som dávať smutným myšlienkam a obavám priestor, práve teraz som potrebovala pozitívne myslenie. Ignorovala som svoje roztrasené kolená a pevnejšie uchopila rúčku kufra. Potom už som len akoby zhora pozorovala svoje telo, ktoré kráča v ústrety zámku.