Melody ✓

57. Nora

"Mel... Melody, počuješ nás? ... Melody..." boli prvé slová, ktoré som počula, keď som začala znovu vnímať.

Človek by si pomyslel, že by na mňa po prebudení doľahla hrôza takmer okamžite, akoby ma niekto oblial studenou vodou. No nebolo tomu tak. Kým som rozoznávala nejasné hlasy mojich kamarátov, ešte mi celkom nedochádzala závažnosť situácie, v ktorej som sa ocitla. Naopak, chvíľu som mala pocit, akoby som sa zobúdzala v posteli, v jedno z tých všedných rán na zámku a jedinou mojou starosťou bolo, či stihnem raňajky. 

No niečo v spôsobe, akým ma moji kamaráti oslovovali, mi dodávalo zlý pocit. Viečka boli ešte priťažké, aby som ich otvorila, sluch som mala akýsi rozostrený, okolité hlasy sa zdali byť priďaleké. Prečo by mali mať problém s tým, že som si dala šlofíka?

Alebo nedala?

Okolnosti, kvôli ktorým som zaspala, mi ešte nedochádzali. Pomaly som začala rozmýšľať nad tým, kde vlastne som a snažila som sa vybaviť si moment, kedy som zaspala. Najprv sa mi v mysli objavovali rôzne neurčité spomienky, no po chvíli akoby sa zaostrili...

"Evanora!" vykríkla som zrazu a prudko sa posadila. Zatmelo sa mi pred očami, no tma začala ustupovať a namiesto nej som videla ustráchané výrazy mojich kamarátov. 

"Bože, Melody!" vzlykla Emily a objala ma. "Mysleli sme si, že z teba vysala život!"

"Čo? Čo sa dialo?" nechápala som.

"Všetci sme sa tu začali postupne prebúdzať, no ty si dlho ešte spala. Pamätáme si len, ako sme zaspali pri múroch pevnosti a netušíme, koľko tu už sme a čo sa dialo, kým sme spali... Báli sme sa, že..." Emily sa ani neunúvala zadržiavať slzy. "Báli sme sa, že ti medzitým niečo spravili."

Aubrey sa na mňa tiež vrhla a objala ma, z jej výrazu bolo očividné, že sa horko-ťažko snažila udržať slzy. Chalani kľačali okolo mňa a tiež vyzerali byť dojatí. 

"Snáď nie... Nemám pocit, že by som prišla o schopnosti," zamyslela som sa. "Kde to sme?" spýtala som sa hneď a rozhliadla som sa. Netušila som, aká dlhá bola miestnosť, v ktorej sme sa nachádzali, pretože v nej bola tma. Vyzerala to byť akási dlhá chodba so žalármi, v ktorej strede, kdesi v diaľke, svietila slabá žiarovka. Okolo nás boli studené kovové mreže, vlastne celá miestnosť bola chladná a vlhká, zem bola kamenná a neprirodzene sa to tu ozývalo.

"Netušíme, sme hore asi len polhodinu," vysvetlil Oliver. 

"Ste tu už niekoľko hodín, prespali ste celú noc," zaznel slabý hlások odniekiaľ. 

Všetci sme sa prudko otočili a hľadali majiteľa hlasu. Nevedela som, že sa tu nachádza ešte niekto okrem nás. Môj zrak zaostril na útlu postavu, ktorá sa krčila o niekoľko ciel ďalej, opretá o roh stien a schúlená do klbka. Ťažko som mohla zistiť viac s tým málom svetla, ktoré k postave doliehalo. No hlas bol dievčenský, dokonca by som povedala, že detský...

"Kto tam je?" ozval sa Alex po niekoľkých tichých sekundách. Chvíľu sa zdalo, že jeho otázka zostane nezodpovedaná, keď hlások znova prehovoril.

"Som väzeň, tak ako vy."

"To je nám snáď jasné, ale kto si okrem toho?" dochádzali Liamovi nervy.

"Ja..." ozvalo sa dievča váhavo a pravdepodobne premýšľalo nad nasledujúcimi slovami. Dokonca sa mi zdalo, že som z jej smeru začula tichý vzdych predtým, ako pokračovala. "Som Nora, dcéra... dcéra Evanory."

Posledné slová sa v ozvene odrážali stenami po dobu, ktorá mi prišla ako večnosť. Nora, dcéra Evanory, rezonovali vo mne jej slová, ktoré boli vyslovené so štipkou strachu a niečoho, čo by som opísala ako hanbu. V tichu, ktoré jej priznanie spôsobilo, som počula kdesi zďaleka tiché pravidelné kvapkanie vody, ktoré sa ako jediné zdalo byť reálne.