Melody ✓

60. Nový začiatok

"Melody," začula som hlas mojej mamy, ktorá už viac nebola zviazaná na stoličke. Rozbehla som sa za ňou a objala ju tak, ako som po celých tých dvanástich rokoch snívala. Hladila mi vlasy a ja som potichu vzlykala do jej hrude.

Premohli ma všetky emócie z dneška. Bola som vysilená, ukonaná, ustráchaná, rozčúlená, mala som zmiešané pocity... No bola som šťastná. Všetci sme boli živí a Evanory už nebolo a ja som bola v náručí svojej mamy po takej dlhej dobe.

"Ste všetci v poriadku?" odtiahla som sa a pohľadom skontrolovala svojich kamarátov. Nikdy som ich nevidela takých zničených ako v tento okamih. Vyzerali, že sa držia na nohách z posledných síl, predsa len z nich Evanora musela vyšťaviť obrovské množstvo energie. Napokon bolo asi aj zázrakom, že zostali nažive.

Všetci však prikývli, akoby ich fyzický a psychycký stav bola posledná vec, ktorá ich zaujímala a všetci sme prešli do hromadného objatia. Rukami sme sa pochytali za ramená, poslednými silami sme sa k sebe stískali a cítili svoju vzájomnú blízkosť, sedem kamarátov spolu.

Atmosféra bola naozaj silná. Zároveň sme všetci púšťali z úst dojaté vzlyky a líca sme mali mokré od sĺz, no predsa len sme sa v celej tejto absurdnej situácii od samého šťastia začali smiať. Najprv sa spomedzi vzlyky zasmiala Aubrey svojím hrejivým smiechom, a potom sa spustila reťazová reakcia, pretože jej smiech bol naozaj nákazlivý. A tak sa naša skromná skupinka v objatí začala cez slzy smiať, pretože smiech bol prejavom našich pocitov, pocitov, ktoré sme pred pár minútami ani nedúfali, že budeme ešte prežívať.

Po chvíľke sa k nášmu skupinovému objatiu pridala aj moja mama a napokon, trochu nesmelo, aj Nora.

"Ľúbim vás všetkých," vyslovila som pomedzi vzlyky a smiech. Ostatní takisto vyslovili tieto krásne slová, ktoré sa ozývali po zdemolovanej sále.

Po pár chvíľach sme sa odtiahli a poutierali si slzy.

"Čo teraz?" vyslovila som svoju otázku.

"Ideme domov," povedala Emily s úsmevom.

"Dúfam, že cesta naspäť už nebude zahŕňať jazerné kúpanie a jaskynné príšery," trochu nadudrane sa Liam pozrel na Sama a vzápätí sme sa všetci zasmiali. O to väčšiu veselosť vyvolali zároveň nechápavé výrazy mojej mamy a Nory, ktoré nevedeli, na čo Liam odkazuje.

"Kde sú....?" váhavo sa spýtal Alex, no neodvážil sa dokončiť vetu. Oliver, Samo a Liam tiež stíchli a boli viditeľne v napätí.

"Zavediem vás k nim, boli sme spolu s vašimi otcami uväznení na druhom konci pevnosti, v iných žalároch," vysvetľovala moja mama. "Evanorina čierna mágia ich po celé roky udržiavala v hlbokom spánku. Nechcela ich zabiť, Evanora nezvykne konať zbrklo, mohli sa jej niekedy hodiť, a tak ich len uspala. Celé roky som sedela v cele vedľa nich a kým fungovalo Evanorine kúzlo, nebola som schopná ich prebudiť. Teraz už by sa to malo dať."

"Prečo neuspala aj teba?" spýtala som sa trochu vydesene.

"O tom sa porozprávame neskôr, teraz už poďme," odvetila.

Spoločne sme sa presunuli k dverám tejto obrovskej zdemolovanej sály, a keď sme otvorili dvere, vo vedľajšej miestnosti sme objavili celý zástup čiernych mágov, ktorí v tichosti stáli. Medzi nimi som rozpoznala aj pani Wanderlovú a Brandona.

"Ty jedna... hlúpa tínedžerka, čo sa to stalo?!" zmätene mi zanadávala pani Wanderlová. Prekvapené výrazy čiernych mágov sa menili na nahnevané. Niekoľkými pohybmi nás chceli svojou mágiou uzemniť, keď si všimli, že žiadnu nemajú.

"Pripravila si nás všetkých o moc a o lepšiu budúcnosť, darebáčka," zazeral na mňa Brandon. Nechápala som veľmi, čo sa stalo, predsa im som moc nezobrala, nevedela som, prečo už žiadnu nemajú, no určite mi to vyhovovalo.