Protector

31

Hneď ako Nate zastavil, všetci sme vybehli z auta, a išli na recepciu. Hlavu som mala plnú rôznych scénarov, ktoré sa mame mohli stať.

,,Dobrý, prišli ste niekoho pozrieť?" spýtala sa nás recepčná s milým úsmevom.

,,Ehm..volali nám, aby sem prišli. Vraj je tu mama." Povedala som. Pani niečo pohrabala v počítači a neisto sa zatvárila.

,,Druhé poschodie, tretie dvere v ľavo. Zaklopte, bude tam doktor, on vám povie čo sa deje." Povedala a my sme sa všetci vybrali k výťahu. Chytila som Parkera za ruku, a hlavu si položila na jeho rameno. Konečne sa mi zdalo, že je všetko v poriadku, a teraz? Stojím tu vo výťahu v nemocnici, pretože je tu moja mama. Ale keď sa nad tým zamyslíme, nikto nepovedal, že s ňou je zle, iba, že máme prísť do nemocnice, pretože tu je. Možno sa niečo stalo niekomu inému, ona bola iba pri tom, a nemá sa ako dostať domov. To by bolo skvelé, ale myslím si, že to je nereálna možnosť.
Dvere výťahu sa otvorili, a my sme vystúpili. Išli sme tak, ako nás navigovala recepčná. Zaklopala som na dvere, a keď sa ozvalo –Ďalej- vošli sme dnu. Za veľkým stolom sedel postarší pán, a niečo si zapisoval do počítača. Keď nás uvidel, asi sa začudoval, pretože sme boli celkom početná skupina.

,,Ehm, volali ste nám, aby sme prišli, vraj je tu naša mama." Povedala som, a zmačkla Parkerovi ruku.

,,Áno. Prosím sadnite si." Povedal a rukou ukázal na sedačky, ktoré boli pri stene.

,,Nie, nezdržíme sa dlho, iba nám povedzte kde je mama, a my pôjdeme." Povedal Nate a doktor prikývol.

,,Včera večer sanitka priviezla vašu mamu. Našli ju vo veľmi zlom stave, a naším lekárom, sa ju bohužiaľ nepodarilo zachrániť, al..." hovoril doktor, ale ja som už prestala počúvať. Moja mama je mŕtva. Ona zomrela. Proste odišla z tohto sveta, a ja ju už neuvidím. Nikdy ju neobímem. Nepoviem jej, že ju mám rada. Je preč. Opustila nás navždy. Ako mohla zomrieť? Veď mama bola vždy silná, čo sa sakra stalo? Nie, ja nechcem aby bola mŕtva.

,,A, čo dieťa? Je v poriadku?" vykoktala som zo seba. Mala som roztrasený hlas, a keby ma Parker nepodopieral, asi spadnem na zem.

,,Keď sem priviezli vašu mamu, dieťa bolo mŕtve. Je mi to naozaj ľúto." Povedal doktor ľútostivo, ale on si tú ľútosť môže strčiť do riti. Nechcem jeho ľútosť.
pustila som Parkerovu ruku, a išla objať Natea, ktorý bol tak zaskočený, že sa nezmohol na slovo. Potrebovala som jeho objatie, pretože už tu máme iba jeden druhého. Nikdy som sa takto zle necítila. Tak hrozne prázdna. Ako flaša bez vody, kvet bez lupienkov, slnko bez svetla alebo človek bez orgánov. Ten odporný pocit, keď viete, že človek, s ktorým ste prežili 17 rokov, tu zrazu nie je, a už sa nevráti. Nikdy ho nebudete počuť, nikdy ho neobímete, nikdy sa na vás neusmeje a nikdy mi neporadí.
ale život je už raz taký, keď niečo skončí, niečo nové začne. Viem, že to bude ťažké, ale musím to zvládnuť.

,,Poďte, ideme domov." Povedala Katie a pohladkala ma po chrbte.

,,Počkajte. Je mi naozaj nepríjemné hovoriť, ale potrebujem aby ste podpísali tieto papiere, sú to dokumenty o tom, že ste prevzali telo vašej matky." Odrapkával doktor niečo, čo zrejme hovoril už milión krát.

,,To si máme vziať jej telo domov? Jasné, vystavíme si ho v obývačke, ako pamiatku, to nám chcete povedať?" rozčuľoval sa Nate, tak ako vždy. Nate má jednu svoju dosť nepochopiteľnú vlastnosť, a to, že vždy keď je smutný, alebo sklamaný, začne všetkým nadávať a všetko im vyčíta.

,,Nie, vašu mame odovzdáme pohrebnej službe, a telo vám prinesú na pohreb, v deň, ktorý si určíte." Povedal doktor.

,,Dobre, ďakujeme vám." Zamumlala som dostatočne nahlas, aby to počul, a vyšli sme von, kde som sa zošmykla dolu po stene a hlavu si položila do kolien. Nate spravil to isté, ale on neplakal. Snažil sa vstrebať informácia, ktorým musíme čeliť. Kiežby som mala toľkú silu, ako on. Kiežby som tu nemusela vyplakávať, ako malé dieťa.

,,Nate, ty si mal ísť podpísať tie papiere." Povedala som a zdvihla svoje uslzené oči k nemu. Bez slova sa postavil a znovu vošiel do doktorovej pracovne, alebo čo to je.

***

Keď sme prechádzali okolo recepcie, zastavila nás recepčná s tým, že ešte musíme niečo vybaviť. Zaviedla nás do nejakej miestnosti, ktorá vyzerala rovnako ako kancelária toho doktora, ktorého meno neviem.

,,Dobrý deň, som Sofie AllaGreenová, som sociálna pracovníčka." Predstavila sa nám vysoká bruneta, ktorá bola oblečená, ako všetci tí právnici vo filmoch.

,,K veci." Povedal Nate podráždene.

,,Dobre, kto z vás je Olívia Starsová?" spýtala sa a ja som zdvihla ruku. Nemala som silu na to, aby som odpovedala slovne.

,,Keďže ste tu žili s mamou, a tá tu už nie je, čo mi je naozaj ľúto, a ty ešte nie si plnoletá, nemôžeš tu zostať sama, takže ťa musím poslať naspäť do Londýna. Budeš tam bývať s otcom." Povedala a ja som asi prestala dýchať. Dobre, asi to nebolo asi, pretože som zrazu videla už iba tmu...

Áno ja viem, že som sľúbila, že budú tie posledné časti budú ešte minulý týždeň, ale trošku sa to skomplikovalo, ale teraz je tá časť tu, a ja dúfam, že sa vám páčila, pretože som ju nevedela napísať, a ani takto s ňou nie som spokojná, ale už som ju musela pridať.