Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 2 (Pohľad Franza)

„Jacob. To si ty?" preťal ticho tenký hlások. Po druhýkrát som mohol počuť jej prekrásny hlas, ktorý znel ako symfónia. Zišiel som posledný schod a pozrel sa na miestnosť s piatimi špinavými matracmi a záchodom zakrytým roztrhaným a špinavým závesom. Na matraci, najbližšie ku schodisku ležala schúlená v klbku ona. Vlasy mala stočené pozdĺž tela, rukami si zrejme držala brucho a zhlboka dýchala.

„Jacob?" znova sa ozvala a otočila sa na mňa. Keď ma zbadala, vystrašene sa posadila. Pozerala mi do očí. Jej tvár stále krvácala, už nie tak silno ale krvácala. Rana bola miestami až fialová.

„Nie. Moje meno je Franz Baüre. Som veliteľom tohto pracovného tábora." Predstavil som sa a keď som vyslovil tábor, ona si odfrkla. Zamračil som sa. Keby tu stál Waffeur, ten by ju nemilosrdne za toto je drzé správanie zbičoval až do bezvedomia. A potom by ju hodil do plynu, poprípade za živa do spaľovne. Ktovie.

„Nebuď drzá! Nevydržíš tu dlho keď sa budeš správať takto opovážlivo. Rozumieš?!" zreval som na ňu a ňou trhlo. Prikývla a sklonila hlavu. Podišiel som k nej a kľakol si pred ňu. Zdvihla zrak.

„Ako sa voláš Židovka?" spýtal som sa už miernejšie. Znova som zbadal iskričku v očiach. Hrdlo zdvihla hlavu a s pohľadom do mojich očí odpovedala pevným hlasom.

„Ester Hofmanová." Prikývol som. Takže Ester. Aké ľúbostné meno. Ester. Znovu a znovu som si opakoval v hlave jej meno. Čím ma okúzlila táto Židovka? Čím bola iná ako ostatné?

„Ester. Keď sa budeš ku mne správať úctivo, budem ústretovejší. Dostaneš aj jedlo navyše. Teraz máš čas na oddych. Len jeden deň, nezabudni na to. Lekár je už na ceste."

Sadol som si za stôl v mojej pracovni a pozrel z okna. Sivý až takmer čierny dym sa opäť znášal z komínov...

O týždeň neskôr Ester ako každé ráno sedela za mojim písacím strojom a ja som jej diktoval čo ma písať. Jej tvár bola skoro zahojená. Cez tvár jej siahala skoro priesvitná ružová jazva. Len drobná chybička krásy. Bol som jej nakúpiť silné antibiotiká a mastičky. Nevedela pochopiť prečo som to pre ňu spravil. Ani ja sám som jej to nedokázal vysvetliť. Každým dňom som ju spoznával a ona mňa tiež. Za ten týždeň videla aké sa v tomto pracovnom tábore dejú zverstvá. O to viac nenávidela Nemcov a všetkých, ktorí ubližujú nevinným Židom. Nevedela si uvedomiť prečo sa to všetko deje. Prečo sú Nemci na nich takí krutí. Keby nebola vojna, a my by sme neboli v takejto situácií, zoberiem si Ester za ženu. Lenže ja som bol veľmi vysoko postavený Nemec, fašista a Ester bola nenávidená Židovka.

Sadol som si oproti Ester a díval sa na jej prekrásnu tvár. Bola trošku pochudnutá ale snažil som sa jej dávať väčšie prídely jedla. Prestala písať a s jemným úsmevom pozrela na mňa.

„Prečo sa tak na mňa pozeráte pane?" spýtala sa a ja som sa ohúrene usmial. Opäť ma pohltili jej oči.

„Ester. Tie tvoje oči ti daroval buď BOH alebo sám diabol. Sú prekrásne." zalichotil som jej a Ester sa začervenala. Postavil som sa, obišiel stôl, ruky položil na jej plecia. Striasla sa. Vedel som, že to zo strachu rozhodne nebolo.

„Píš ďalej to čo máš na papieri pred sebou, Ester."
***
Ester som ochraňoval ako som len vedel. Čo najmenej som ju púšťal zo štábu, aby jej niekto neublížil. Ako napríklad Waffeur. No nemohol som už zabrániť udalosti, ktorá sa mala stať. Ester preradili do Osvienčimu. Bolo to 12. novembra 1944, viac ako rok od príchodu Ester a všetko to nabralo rýchly spád. Snažil som sa dostať k papierom s transportom ale boli odoslané hlavnému veliteľovi Osvienčimu. Musel som to vyriešiť nejako inak. Musel som byť opäť pri Ester a čo najrýchlejšie, aby som ju vedel ochrániť.

Boli tri dni do odjazdu do tábora smrti. Ester sedela v mojom koženom kresle a prepisovala dokumenty. Stal som oproti nej a pozoroval ju. Dlhé vlasy mali zopnuté v gumičke, kruhy mala menšie skoro už žiadne a na tvári jej sídlil úsmev. Bola veselšia ako keď prišla prvý raz sem. Obľúbil som si ju. Ester bola múdra dvadsaťštyri ročná prekrásna žena.

Prestala písať a pozrela na mňa. Usmiala sa a vypadnutý prameň si zastrčila za ucho. Ako som tak na ňu hľadel, uvedomil som si, že ju musím chrániť aj keby som mal prísť o život.

„Pane. Čo sa deje?" spýtala sa a oprela sa o kreslo. Obišiel som stôl a pristúpil k nej. Chcel som jej povedať o jej predelení, keď v tom niekto zaklopal.

„Pán veliteľ Baüre!" ozval sa Waffeur. Výstražne som pozrel na Ester, ktorá sa okamžite postavila.

„Poďte ďalej!"

Waffeur vstúpil do mojej kancelárie s veľkým úsmevom, ktorý sa stratil hneď ako uvidel Ester. Pozrel som na ňu aj ja. Mala sklonenú hlavu a usmievala sa. Doprdele. Prečo mi to tá Židovka sťažuje?!

„Veľmi rýchlo ťa prejde smiech ty špinavá šľapka! Ako sa mi opovažuješ vysmievať?!" zvrieskol na ňu Waffeur až Ester myklo a pozrela na neho. Waffeur celý očervenel a podišiel k nej. Nezabránil som tomu čo išiel spraviť. Nemohol som. Mali by o mne pochybnosti. Sadol som si do vyhriateho kresla, ktoré bolo nasiaknuté jej krásnou vôňou a sledoval ich. Ester na mňa rýchlo vystrašene pozrela ale rýchlo som od nej odvrátil zrak. Waffeur podišiel k nej, chytil ju za vlasy a zdvihol ju. Miestnosťou sa šíril Esterin hrozný bolestivý výkrik. Trhalo mi to uši i srdce. Hodil ju o zem a vybral malú drevenú palicu s pár ostňami na koncoch, ktorú mal niekde v kabáte. Jeho obľúbený mučiaci prostriedok. Napriahol ruku aj s tou palicou a Ester si chytila tvár. Sekundu na to prišiel prvý úder do jej chrbta, na ktorý zareagovala trhnutím a bolestivým výkrikom. Kričala počas celej doby ako si Waffeur užíval tú nadvláda nad ňou. Po siedmom údere, keď už Ester nevládala ani plakať, prestal. Potešene si utrel krvavú palicu do vreckovky a naspäť si ju odložil. S rozžiarenými očami pozrel na mňa a ja som na neho „uznane" prikývol.

„O jednu Židovku menej. Tak som ju zbil, že cestu do Auschwitzu istotne neprežije. A keby aj hej, tú suku aj tak preradia istotne do plynu." rozprával neustále a ja som mal nutkanie mu jednu vraziť. Nech už vypadne.
Potrebujem sa postarať o Ester. Je mi ľúto čo jej spravil, ale sama si zato môže. Nemala byť zasa drzá, aj keď Waffeur nemal byť tak tvrdý.

„Čo si prajete Waffeur?" spýtal som sa hľadiac do jeho hadích očí. Sadol si oproti mne na drevenú stoličku a podal mi list.

„Zrejme odpoveď na vaše predelenie."