Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 14 (Pohľad Ester)

Túto kapitolu by som chcela venovať Siska_Sissi. Za to, že ma neustále podporuješ a dodávaš mi odvahu písať ďalej. 😘
A ďakujem aj všetkým Vám ostatným. Dúfam, že sa Vám bude táto kapitola páčiť a zanecháte mi nejaký ten komentár s vašim názorom.
..............................................
Objavila som sa v mojej posteli. Ale nepamätám si ako som sa sem dostala. Ani to, že bol u mňa lekár a pichol mi niečo na upokojenie. Keďže Teo stál pri mojej posteli, vedela som, že za všetko môže on. Mala by som mu byť možno vďačná ale nie som. To on zavinil, že som sa psychicky zrútila. Vždy bol za všetkým zlým.

"Už si dúfam pokojná. Vieš ako som sa zľakol?!" vyčítal mi. Odmietala som sa na neho pozrieť. Miesto toho som si odfrkla. To určite. On sa určite bál.

"Netvár sa. Tešilo ťa, že ma môžeš takúto vidieť." odvrkla som mu a sadla si na posteli. S nenávisťou v očiach som na neho pozrela.

"A teraz by som bola rada keby si opustil môj dom."

Usmial sa a miesto toho, aby sa obrátil na päte a vypadol, sadol si ku mne na posteľ. Toľká drzosť!!! Odsunula som sa od neho, čo najďalej.

"Teraz keď som ťa znova našiel, už sa ma tak ľahko nezbavíš." povedal sladko a jeho kútiky úst sa znova zdvihli do divného úškľabku. Zamračila som sa. Načo zasa prišiel?

"Zlatko. Ani troška ťa nezaujíma, čo sa stalo s tvojou rodinou? Si tak sebecká! Myslíš len na toho tvojho bastarda v bruchu a toho Nemčúra! Hm. A ja som si myslel, že svoju rodinu bezvýrazne miluješ." povedal chladne. Zalapala som po dychu. Ako môže takéto niečo povedať! Ja milujem svoju rodinu. Čakala som a stále čakám, že sa objavia ale žiadne záznamy ani novinky nemám. Sama som na vlastné oči videla ako ich zmlatili a odvliekli bohvie kam.

"Teo. Moja rodina je mŕtva. Sama na vlastné oči som videla ako ich odvliekli. Keby boli živí, vrátili by sa. Alebo by aspoň niekto o nich vedel. Ubližuješ mi keď o nich rozprávaš." povedala som zlomeným hlasom a zotrela si neposlušné slzy, ktoré mi stekali po tvári. Teo si ma prezrel, s kamenným výrazom v tvári sa postavil a kráčal k dverám. Predtým ako odišiel sa ku mene otočil a zavŕtal do mňa jeho falošný, hnusný pohľad.

"Tvoja rodina žije."

Po jeho slovách sa vo mne niečo zlomilo a ja som sa opäť rozplakala. Prečo mi to robí? Prečo mi dáva nádej? Alebo mi tentokrát naozaj neklame? Mohla moja rodina prežiť? Keď si dokázala prežiť aj ty, prečo by nemohli aj oni. Hádala som sa sama so sebou. Začínala som veriť, že Teo mi v tomto neklamal. A povedal mi to preto, aby som za ním utekala a prosila ho aj keď na kolenách, aby mi povedal, čo je s nimi.

A ja viem, že budem musieť ísť za ním a spýtať sa kde je moja rodina. Pretože niečo mi vravelo, že vojna ho spravila vysoko postaveným mužom, ktorý má prístup aj k tajným informáciám.

Opäť dosiahne to čo chcel. A tuším, že za tú informáciu aj bude odomňa niečo chcieť. A bojím sa, že čo to bude.
Zajtra pôjdem za ním. Musím sa na to vyspať a oddýchnuť si. Musím byť silná, keď pred neho zajtra predstúpim.
S hlbokým nádychom som sa postavila z postele a išla do kúpeľne. Osprchovala som sa, umyla si vlasy a obliekla si župan. Pozrela som sa na moju tvár. Už som ju nemala prepadnutú a kostnatú. Mala som ju mierne zaoblenú, už som nebola biela ako stena ako v tábore aj napriek mojej snedej pleti. V lícach som mala červeň, ktorá bola prirodzená a nie ako v koncentrakoch zaružovená od toľkých faciek, čo som tam schytala. Napohľad som bola zdravá. Ale moja hnedé oči ako čokoláda ma prezradili. Nežiarili ako hviezdičky, boli smutné, zničené a strhané. Také ako aj moja duša.

Prstami som si prešla po ružových perách a v tom momente sa mi do mysle vkradla spomienka na to, keď sa ich takto dotýkal Franz.
Sklopila som zrak, odstúpila od zrkadla a vyšla z kúpeľne.
Vošla som do kuchyne, kde som si pripravila jedlo, aby moje bábätko bolo zdravé a silné a išla spať. Zaspávala som so strachom.

Zobudila som sa skoro ráno. Keď som pomyslela na to, čo idem spraviť, zovrelo mi žalúdok. Snažila som sa to vytlačiť z hlavy. Spravila som rannú hygienu, obliekla som si sukňu pod kolená a blúzku a išla sa naraňajkovať. Pohľadila som si bruško.

"Miláčik. Nemusíš sa báť. Bude všetko v poriadku. Mamička sa o teba postará a dá pozor na to, aby sa ti nič nestalo." šepkalo som bábätku a hľadkala si vypuklé bruško. Odpovedalo mi jemným kopnutím. Usmiala som sa.

Postavila som sa, obula si topánky, zobrala si kabelku a vyrazila za Teom. Nekráčala som dlho. Býval len o ulicu ďalej. Ale snažila som sa to natiahnuť. Nechcela som ísť za ním ale musím. Keď som stala pred jeho domom, na verande, zhlboka som sa nadýchla a s výdychom som zaklopala. Čakala som len pár sekúnd kým sa otvorili dvere. Keď ma zbadal, šíroko sa usmial. Otvoril dvere dokorán a tým mi naznačil, aby som vstúpila. Nečakala som na nič a spravila som tak ako chcel. Počkala som kým zavrie dvere a nasledovala ho do domu. Usadili sme sa v obývačke. Sadla som si do malého kresla, aby som nemusela sedieť pri ňom.
Obzrela som sa naokolo. Nič sa tu nezmenilo. Dominoval tu obrovský kamenny krb. Mal tu aj veľkú knižnicu zaplnenú mnozstvami kníh. Po stenách viseli obrazy. Bolo to tu útulne ale ja som sa tu aj tak necítila dobre.

"Čo si praješ, Ester?" spýtal sa. Prevrátila som očami a pozrela mu priamo do oči.

"Ty vieš veľmi dobre, čo chcem! Chcem vedieť, kde je moja rodina. Vieš to alebo len márnim svojim časom?"

Opäť sa uškrnul a slizko sa usmial. Prešiel si prstami po miernom strnisku a našpúlil pery.

"Čo za to?"
A je to tu. Vedela som, že bude niečo chcieť.

"Čo chceš? Čo chceš odo mňa za tvoje odpovede?" spýtala som sa a zahryzla si do pery čakajúc na nejaký jeho vymysel. Možno ma bude chcieť ako jeho slúžku. Alebo možno niečo oveľa horšie.

"Budeš moja. Navždy!" povedal tie tri slová, ktoré mali spečatiť môj osud. Tak toto som nečakala ani v mojom najhoršom sne. On ma chce? Chce ma vlastniť? Navždy? Mám obetovať svoj život za život svojej rodiny? Budem sebecká, keď to nespravím? Mám sa stať jeho ŽENOU? Mám byt ženou muža, ktorý ma znásilnil?