Prešiel už týždeň od toho dňa, čo ma Teo upozornil na nejakého chlapca, ktorý sa na mňa pýtal. Každú minútu dňa mi vŕtalo v hlave, kto to len môže byť.
Na nejakú chvíľu som si myslela, že je to jeden z mojich bratov ale tú možnosť som zavrhla hneď po tom ako som si uvedomila, že Teo mojich bratov pozná a určite by mi to povedal. A po ďalšie, moji bratia by do vlastného domu trafili aj napriek tomu, že keď sme museli opustiť náš domov, mali len sedem rokov.
Ďalšie ráno, keď som bola na prechádzke s Timmom som mala divný pocit, že ma niekto sleduje ale vždy, keď som sa obzrela, nikto podozrivý naokolo nebol.
Chcela som ísť radšej domov ale potrebovala som si ešte nakúpiť. Kúpila som bežné potraviny aj pre malého a potom nejaké plienky a išla domov. Opäť som cítila, že ma niekto sleduje. Otočila som sa a tentokrát tam niekto stál. Asi tak pätnásťročný chlapec. Mohol mať okolo meter päťdesiat, veľmi krátke čierne vlasy. Bol vychudnutý a tmavé, opotrebované šatstvo na ňom vyselo. Nemala som z neho strach, bol to predsa len malý chlapec. Skôr vo mne vzbudzoval smútok. Bol tak podobný mojim dvom malým bračekom.
Chvíľu sme len stáli a hľadeli na seba ale potom pomaly ku mne podišiel. Pozrel na kočík a potom na mňa.
"Vy ste Ester Hofmanová?" spýtal sa chlapec. Z jeho strhaného pohľadu som mohla vidieť koľko si toho prežil a že nemal normálny život dieťaťa aký som napríklad prežila ja. Ale kto ho mal v týchto rokoch.
"Áno chlapče. Ja som Ester Hofmanová. Počula som, že si sa po dedine na mňa pýtal." odvetila som a v rýchlosti si ho opäť prezrela. Fakt nevyzeral nebezpečne. Prikývol a hneď na to mi to aj potvrdil slovami.
"Áno madam. Pýtal som sa na vás, pretože sa s vami potrebujem o niečom dôležitom porozprávať." Vôbec sa nevyjadroval ani nesprával ako dieťa. Zapôsobila na mňa však jeho zdvorilosť.
"Isteže. Bývam len dva domy ďalej. Poď!" Pokynula som rukou a potlačila kočík uličkou. Išli sme mlčky. Keď sme boli pred domom, chlapec mi pomohol s kočíkom dostať ho cez schodíky a potom som za ním zatvorila dvere. Ukázala som mu na gauč nech sa posadí a ja som zatiaľ vytiahla z kočíka malého Timma, ktorý spal, sadla si a položila si ho do lona.
"Oh. Prepáč. Si hladný alebo smädný?" spýtala som sa ho milo. V tom som počula zaškvŕkanie. Usmiala som sa.
"Prinesiem ti niečo." povedala som, postavila sa, Timma uložila do postieľky hneď vedľa gauča a išla do kuchyne. Vytiahla som tanier, poukladala na neho dva krajce chleba natreté maslom, salámou a do pohára naliala mlieko.
S tanierom a pohárom som sa vybrala naspäť do obývačky a položila to pred neho.
"Ďakujem vám." Poďakoval sa a ihneď sa na to vrhol. Bohvie koľko už nejedol alebo nemal normálne jedlo. Bolo mi ho ľúto.
Za chvíľu to mal zjedené a aj vypitý celý pohár mlieka. Pohladil sa po brušku a spokojne sa usmial.
"Ďakujem vám ešte raz. Už si ani nepamätám kedy som naposledy jedol niečo normálne."
Usmiala som sa.
"Viete. Asi by som sa mal predstaviť kým začnem rozprávať svoj príbeh." nastala krátka odmlka a pozrel sa na mňa akoby čakal na môj súhlas. Prikývla som a skontrovala Timma v postieľke. Spokojne spinkal.
"Volám sa Samuel Wetzlr, mám trinásť rokov a pochádzam z Vyšného Kubína. Bol som tiež dovezený do koncentračného tábora. Odtrhli ma od matky, otca a mladších sestier. Už som ich viac nevidel. Neviem, čo sa s nimi stalo ďalej. Nezistil som to dodnes.
Nebudem vam opisovať všetko, čo som tam zažil, pretože ste to aj vy prežili.
Prejdem k '45 kedy som s ďalšími dvoma chlapcami utiekol. Bolo to krátko pred oslobodením táborov. Na úteku z Poľska na Slovensko nás zajala ruská armáda a odniesli nás do pracovného tábora. Nebol to tábor slúžiaci na vyhladzovanie ale bol to naozaj pracovný tábor. Ale aj napriek tomu tam vládli ťažké pravidlá, malý prídel stravy a tvrdá práca. Boli tam poväčšine deti. Ja aj s mojimi dvoma priateľmi sme sa neustále držali pri sebe a snažili prežiť. Každý deň sme plánovali útek. V deň nášho úteku sa avšak všetko skomplikovalo a podarilo sa len mne samotnému utiecť. Moji dvaja kamaráti tam však ostali. Alex a Tobias. Tvoji dvaja mali bratia."
Ahojteee. Chcem sa Vám poďakovať za vaše úžasne komentáre. Veľa pre mňa znamenajú. Takže, či už to budú kladne alebo záporne, hor sa ďalej. 😁😁
Už sa pomaly dozvedáme nové veci a niečo Vám prezradím...... ešte vás čaká jedna poriadna akcia, z ktorej padnete na zadok. Takže sa máte na čo tešiť. ❤❤❤
Malí bratia žijú. Len škoda, že sú v zajatí Rusov. Dúfam, že sa odtiaľ dostanú. Čo myslite?
PS: Ospravedlňujem sa za prípadne chyby ale kapitolu som písala niečo po polnoci ale tak to prežijete, však?😁
Vaša Alex.
😘😘
YOU ARE READING
Moja drahá Ester
Historical FictionPríbeh sa odohráva v období 2. svetovej vojny z prostredia koncentračných táborov. V poviedke si môžete prečítať vzťah medzi nacistom a Židovkou, ktorý musia prejsť mnohými nástrahami. Prajem príjemné čítanie. The best ranking:...
