Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 4 (Pohľad Franza)

Vystúpili sme z vagónov a hneď som si všimol veľký nápis ponad železnú bránu. Arbeit macht frei - Práca oslobodzuje. V duchu som sa musel zasmiať nad tou iróniou. Mali pravdu, oslobodzuje ale vždy to končilo smrťou slabých ľudí, ktorí už boli príliš zničení neúnavným  režimom. Vykročil som k bráne, so Židmi za chrbtom.

Obzeral som si nový „domov" - Osvienčim. Prechádzal som pohľadom po strážnych vežiach, dobre oplotených elektrickým vedením. Vstupovali sme cez spomínanú bránu do takzvaného vonkajšieho strážneho okruhu. Boli tu naokolo továrne a dielne. Osvienčim bolo najstráženejšie miesto zo všetkých vyhladzovacích táborov. Na každom rohu boli esesáci, ktorí boli pripravení okamžite strieľať. Stadiaľto nebolo úniku...

Každý esesák ma úctivo pozdravil kvôli mojej vysokej hodnosti. Mal som tu mať zaobstarané najvyššie miesto. Hneď po boku prvého veliteľa tábora.
Novú várku Židov, spoločne s mojou Ester odvliekli do barakov, kde sa museli vyzliecť donaha a nechať tam všetky svoje veci. Nahí pokračovali do ďalšieho baraku, kde im vyholili hlavy a dezinfikovali telá. A ako posledné, pokračovali na bolestivú procedúru, pri ktorej aj mnohí odpadli od bolesti. Tetovanie. Na ľavé zápästia im vytetovali čísla. Oficiálne boli bez mien. Neznamenali nič, nemali nič, iba svoje číslo.

Ester pridelili číslo 125 879, ktoré jej taktiež vytetovali aj na hrudník. Držala sa statočne. Nevyronila ani slzu. Ale takmer som ju v tom zhone ani nespoznal. Všetci vyzerali rovnako s holými hlavami. Stále však Ester bola prekrásna žena. Teraz na nej dominovali prekrásne hnedé oči a plné pery.

Neskôr im odovzdali pruhované väzenské oblečenie po mŕtvych Židoch a dreváky. Nemohol som sa ďalej na tú pohromu pozerať. O Majdanaku som mal hroznú mienku ale Osvienčim bol horší ako peklo. To zverstvo a surovosť ma takmer ochromili. Musel som sa však vzchopiť a dostať Ester do práce, kde bude ako tak v bezpečí. Podarilo sa mi to hneď po týždni a Ester pracovala v dielni, kde triedila odev, šperky, parfumériu. Aspoň tam bola na nejaký čas v bezpečí...

Úmrtnosť sa každým dňom zvyšovala kvôli infekciám, hladu, únave a účinkom Cyklónu B. Stále som si nevedel zvyknúť na ten  nehorázny zápach čo sa šíril z mŕtvych tiel. Bola to katastrofa, ktorá sa nemala nikdy uskutočniť.

O pár týždňov som po boku Hössa, veliteľa tábora, dozvedel, že majú prísť veľké transporty a úmrtnosť sa zvýši na dvojnásobok. Videl som zoznamy. Hľadal som tam nejakú súvislosť s Ester. Modlil som sa, aby tam nebola. No šťastie mi neprialo. Jej srdce malo prestať byť 27.januára 1945. V tom momente sa mi zrútil celý svet. Ester mi mali zobrať o dva týždne a ja som s tým nemohol nič spraviť.

Ponáhľal som sa za ňou, musel som ju vidieť. Jej prekrásnu tvár, oči, pery. Cítiť jej jemnú pokožku, počuť ten prekrásny zvonivý smiech. Musel som ju mať pri sebe.

Pri vstupe do baraku kde pracovala Ester ma zastavil esesák. Chladne a naštvane som mu pozrel do očí.

„Zdravím vás pane. Čo poviete na tú parádu, ktorá sa uskutoční?" spýtal sa ma nadšene. Zamračil som sa a prešľapol z nohy na nohu.

„Na akú?" spýtal som sa nevrelo. Rozžiarili sa mu oči ako dieťati, ktoré dostalo sladkosť. Bol som zvedavý čo ho tak potešilo.

„Do konca roka budú vykapaní všetci Židia!" povedal akoby rozprával o cirkuse, ktorý má prísť do nášho mesta. Zhrozene som mu hľadel do tváre. Nechutný, slizký had. Najradšej by som ho uškrtil na mieste. Esesák sa na mňa podozrivo pozrel. Rýchlo som to zachránil.

„Ako to, že ja som sa to dozvedel len teraz?! Ako to, že to viete všetci len nie ja?! To je drzosť! " zvrieskol som na neho a esesák ihneď sklonil hlavu.

„Myslel som, že to vedia všetci. Odpusťte mi!"

Prikývol som.

„Musím ísť."

Ihneď zrazil opätky a zasalutoval: „Heil Hitler!"

Po nepríjemnom rozhovore sa moja zamračená tvár ihneď rozžiarila. Predo mnou stála Ester s vlasmi stočenými pri ušiach, keďže im tu dovolili narásť vlasy. S úľavou mi hľadela do tváre. Bola pochudnutá ale nie na smrť. Keby som mohol, rozbehol by som sa k nej. Pristúpil som k Ester.

„Prišiel som sa pozrieť ako pracujete. Dúfam, že naše nemecké ženy dostávajú odev v nepoškodenej verzii." pýtal som sa chladne, aby som nejavil príliš veľa pozornosti. Ester pochopila, že klamem. Pozerala mi do oči a mňa oblialo zvláštne teplo. 

„Pane. Robíme všetko čo je v našich silách." odpovedala jemne a ja som sa pousmial. V tomto baraku bola len jedna kontrola a to práve ten had, ktorý ma zastavil. Chcel som sa s ňou porozprávať v bezpečí. Podišiel som za veľké kopy oblečenia, cez ktoré nás nemohli vidieť.

Ester išla so mnou. Keď sme obaja boli chránení pred pozornosťou, objal som ju. Strnula mi v náručí, zrejme prekvapená mojou náklonnosťou, pretože som sa jej nikdy  nedotkol ako len pohladením po pleci. No opätovala mi to. Cítil som jej malé rúčky ako opásala okolo môjho tela. Hlavu zaborila na moju hruď a tú moju som položil do jej vlasov. Vdychoval som vôňu jej vlasov, pokožky, ktoré voňali po mydle.

„Ester. Chcú mi ťa zobrať." šepol som jej do vlasov. Ester ma silnejšie stisla.

„Nikdy na vás nezabudnem, Franz." šepla i ona a mnou prešlo nevýslovné šťastie keď vyslovila tak sladko moje meno.

„Nebojíš sa zomrieť, Ester?" spýtal som sa šokovane. Mierne sa odo mňa odklonila a nežne mi pozrela do oči.

„Nie. Budem slobodná a počkám si na vás v nebi, tam potom budeme môcť byť konečne spolu." povedala pre moje uši to najkrajšie vyznanie. Pomaly som zdvihol ruku a pohladil ju po tvári. Naklonila ku mne tvár a ja som zatvoril oči. Pocítil som na perách tie jej. Boli ako motýlie krídla, jemné a pomalé. Potom som pocítil samotu. Ester tu už nebola...