Moja drahá Ester

Mojá drahá Ester - Časť 20 (Pohľad Ester)

Po vyslovení Samuelových slov som na niekoľko desiatok sekúnd onemela ale po uvedomení, že moji bratia žijú som sa rozplakala. Sedela som na gauči a plakala s tvárou v dlaniach.
Pocítila som jemný dotyk na pleci. Zdvihla som zrak a pozrela na Samuela.

"Madam. Je mi ľúto, že sa mi nepodarilo dostať vašich bratov domov ale vyhľadal som vás na to, aby sme ich dostali späť." Prestala som plakať a prekvapene na neho pozrela. Utrela som si oči i líca mokré od sĺz.

"Ako?" spýtala som sa len.

"Vieš, za ten čas, čo som tam bol, som si všimol, že niektorí dostali oslobodenie a pustili ich." vysvetlil, no mne to ešte stále nedochádzalo.

"Aké oslobodenie. Nechápem." Samuel si povzdychol.

"Potrebujeme niekoho vyššie postaveného človeka, aby napísal prepúšťací list. Niekoho, kto bojoval vo vojne v Socialistickom zväzku. Už chápeš?" spýtal sa a ja som prikývla.

Poznám len jedného takého človeka. Tea. Takze životy mojich bratov závisia od toho podliaka a od toho, že ho musím prosiť o pomoc? Bože, prečo ma tak tresceš? No na druhej strane ma hrial pocit, že moji dvaja bratia žijú.

"Poď. Ukážem ti, kde sa môžeš umyť a potom vyspať. Ja si pôjdem niečo vybaviť."
***
Nikdy by som neverila tomu, že pôjdem prosiť o pomoc práve Tea. Ale musím. Je jediný človek, ktorý mi môže pomôcť v tejto kritickej situácii vďaka jeho postaveniu a moci.

Kočík som vytiahla na verandu, zhlboka sa nadýchla a zaklopala. Čakala som len pár sekúnd kým sa otvorili dvere a v nich stál prekvapený Teo. Prezrel si mňa a Timmiho a jemne sa pousmial.

"Dobrý deň, Ester. Čomu možem vďačiť za tvoju návštevu?" spýtal sa a zahľadel sa mi do oči.

"Dobrý deň. Mohli by sme ísť ďalej?"
Prikývol a otvoril dokorán dvere, čo som brala ako súhlas a tak som s kočíkom vošla dnu. Sadla som si do obývačky aj s malým, ktorý mi spal na rukách. Oviali ma spomienky na moment, keď som tu sedela naposledy. Vtedy odo mňa žiadal, aby som sa stala jeho ženou.

"Potrebujem od teba niečo. Pamätáš si na chlapca, čo ma hľadal po dedine?" spýtala som sa, skôr skonštatovala. Prikývol a poškriabal sa na jemnom strnisku.

"Pamätám, čo je s ním? Otravuje ťa?"

"Nie. To nie. Prišiel mi povedať šťastnú ale zároveň smutnú novinku. Týka sa to mojej rodiny." Zamračil sa a zvážnel.

"No tak vrav."

"Povedal mi, že bol zajatý spolu s mojimi dvoma malými bratmi v ruskom pracovnom tábore. A že chlapcovi, Samuelovi, tak sa volá, podarilo sa mu ujsť. A vyhľadal ma, aby som ich odtiaľ dostala. Ale potrebujem pomoc. Potrebujem teba na to, aby som ich dostala preč." Na konci som už takmer šepkala. Bála som sa, čo na to povie. Ako zareaguje. A najviac toho, či mi vôbec pomôže.

"Čo presne odo mňa potrebuješ?"

"Potrebujem tvoje meno a podpis. Potrebujem, aby si sa za mojich dvoch malých bratov zaprosil a vybavil im voľnosť. Veľmi ťa prosím, pomôž mi." Viac som sa ani ponížiť nemohla ale stojí mi to za to. Keď to má vrátiť mojich dvoch malých bratov, spravím pre to všetko. Aj si kľaknem na kolená.

"Takže odo mňa chceš, aby som šiel do Ruska a vyslobodil tvojich dvoch malých bratov z pracovného tábora?" spýtal sa pobavene. Nesmelo som prikývla.

"Áno."

"Tak teda poďme, Ester. Vydajme sa na cestu. Poďme zachrániť tvojich bratov." povedal úprimne. Zaskočene som na neho pozrela. Poďme? Povedal to v množnom čísle?

"Poďme?"

Zasmial sa.

"Hádam si si nemyslela, že tam pôjdem sám."

HM. Žeby Ester a Teo sa vydali na spoločnú ďalekú cestu do Ruska? Ako to spoj vydržia?

Inak, cením si vaše názory a komentáre. Takže táto kapitola je venovaná všetkým, ktorî čítajú môj príbeh aj naďalej. Vaša Alex ❤❤❤