Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 2 (Pohľad Ester)

Tábor Majdanek sa mi vryje do pamäti vďaka krutosti, ktorú som vyskúšala na vlastnej koži hneď v prvý deň. A nezabudnem na tento tábor i vďaka Franzovi.

Stála som v prvej rade kde nás esesák s vražedným pohľadom a stlačenou tvárou pripomínajúc buldoga kontroloval, strkal do nás, kázal nám, aby sme pred ním mali sklonené hlavy a bola by drzosť ak by sme mu hľadeli do tváre. Mnohé z nás čo sme tu boli nastúpené nerozumeli, keďže nie každá mala súkromne hodiny z nemeckého jazyka, no opakovali po pohyboch ostatných.

Teda až na mňa.

Bolo mi jedno, čo káže a čo je podľa neho bontón slušnosti voči Nemcom. Zabili mi predsa moju rodinu!!! Môjho milovaného ocka, ktorý mi vždy, keď som spadla alebo sa zranila, pobozkal a pofúkal ranu. Ocko, ktorý ma vždy brával na výlety a dával mi aj čokoládu navyše poza mamin chrbát. Môj ocko, ktorý nás hrdinsky bránil pred každým. Môj ocko, ktorého pred našimi očami dokopali na zemi a neobťažovali sa ho zdvihnúť na ruky, len ho ťahali za ruky po špinavej a štrkovej zemi akoby bol najväčší odpad.

Mala som slzy na krajíčku, keď som si na to spomenula.
Moja tvár však zachovávala kamennú masku. Neukážem im, že ma niečo trápi a bolí. Nikdy.

Moja matka je zrejme už dávno mŕtva a čo moji mladší osemroční bratia, ktorý mali neuveriteľný strach z tmy, milovali zvieratá a boli to hlavne moji mladší bratia, ktorí ma vždy hrdinsky ochraňovali pred chlapcami. Moja rodina. Moja rodina je zrejme mŕtva a to kvôli Nemcom. A to im nikdy neodpustím.

Keď "buldog" prešiel ku mne, nesklopila som pohľad ale s hrdo vystrčenou bradou som mu hľadela do očí. Nenávistne a nebojácne. Nemec sa zarazil a chvíľu nič nevravel. Mala som chuť uškrnúť sa a opľuť ho.

„Okamžite skloň zrak ty špinavá Židovka!" zvrieskol na mňa, no ja som ho neuposlúchla. Bolo mi jedno, čo rozpráva, tešilo ma, že ho dokážem naštvať. Buldog vytiahol zo zelených gatí bič a napriahol sa. Zavrela som oči a čakala na bolesť, ktorá sa okamžite dostavila. Štípanie bolo až tak ohromujúce, že mi to takmer vybilo dych. Tŕpla mi celá tvár a cítila som teplú vláčnu tekutinu ako mi steká po tvári. V živote som nezažila takúto bolesť. Zrazu k Nemcovi pristúpil iný. Vzbudzoval rešpekt ale aj tak mi pripadal iný.

„Untersturmführer Waffeur. Okamžite prestaňte. Bolo mi oznámené, že najbližším transportom nám pošlú Židovku, tlmočníčku. Pokým mi okamžite neoznámite, ktorá to z nich je, nikoho sa nedotknete. Potom si pre mňa za mňa vymláťte z nich dušu."

Pripadalo mi to, že ten nemec ho zastavil, aby mi viac neublížil. Ale pochybujem. Nemci nie sú schopní ľútosti. Nemci len berú a ubližujú. Waffeur, tak ho nazval Nemec, určite jeho kapitán, prikývol a zahľadel sa na ženy, ktoré stáli či už za mnou alebo vedľa mňa. Bolo tu ticho ako v hrobe. Pocítila som na sebe pohľad.
Zdvihla som hlavu a pozrela na Nemca, ktorý ma zachránil. Nenápadne som si prezerala jeho tvár, oči mal zelené ako smaragdy, pery plné a hodné na zahryznutie, krásne črty tváre a jemné strnisko.

Naďalej som mu hrdo hľadela do oči a vysielala mu všetky pocity ktoré ma ťažili. Nenávisť, bolesť, strach, smútok i lásku, ktorá už nemala pre mňa význam vďaka im. Napokon on sklopil zrak a pozrel inam. Bola som prekvapená, že mi nič za moju drzosť nespravil.

„Ktorá z vás Židoviek vie plynule po nemecky?" vyštekol Waffeur a vražedným pohľadom prechádzal rady. Chvíľu som váhala ale napokon som sa ozvala.

Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré som mohla v týchto týždňoch spraviť. Lebo mi to zachránilo život. Teda, aspoň v Majdaneku.

„Ja!" vyhŕkla som. Nacista sa otočil za zvukom môjho hlasu a keď ma uvidel, zlomyselne sa uškrnul a venoval mi nenávistný pohľad. Podišiel ku mne a moje srdce sa rozbúchalo. Opäť ma zbije. Natiahol sa a ani som nestihla zavrieť oči, pocítila som neuveriteľnú bolesť v bruchu, ktorá ma položila na kolená.
Nechty som zaryla do zeme a lapala po dychu. Lapala som po kyslíku, ktorý mi v nedostatočných intervaloch prúdil do pľúc. Zrejme mi vybil dych.

„Okamžite sa postav ty štetka!" Kopol do mňa Waffeur. Potichu, tak, aby to nepočul som zalapala po dychu a vzlykla. Postrehla som, že kapitán podišiel k tomu netvorovi a potichu mu niečo zašepkal. Keď sa to zviera zasmialo, mala som chuť sa povracať. Toľko zla a škodoradosti. Zrazu ma niekto zdvihol zo zeme a ťahal preč. Bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, že ma možno idú zabiť.
Keď povedal, aby ma odniesli do budovy štábu, netušila som vlastne, že to bude nebo oproti tým ženám, ktoré nemali toľko šťastia ako ja a neboli zachránené tajomným Franzom Baüreom.