Moja drahá Ester

Moja drahá Ester - Časť 1 (Pohľad Ester)

Hellooooo. Ďakujem vám za vaše názory, komentáre, vote. Rozhodla som sa teda pokračovať. Túto sériu neplánujem mať nejako extra dlhú.
Prvá séria bola z pohľadu Franza. Táto však bude z pohľadu Ester.
Prológ píšem akurát v Prahe, na dovolenke kde som si išla pozrieť aj vysokú školu... je tu krásne a popri výletoch som si našla čas aj pre vás. Tak dúfam, že oceníte moju snahu a vyjadrite mi názor o tejto sérii. :)
Vaša AlexBrandon. :* prajem príjemné čítanie...
..................................

Keď som bola ešte dieťa, mala som úplne bezstarostný život. Matka vlastnila zlatníctvo a otec pracoval v banke. Moji rodičia neboli sebeckí ľudia, naopak boli veľmi dobrosrdeční. Pomáhali každému ako sa len dalo. Nechodila som na súkromnú školu ako niektorí moji priatelia z vyššej vrstvy. Navštevovala som obyčajnú štátnu školu. Nikdy som sa nikomu nevysmievala ani neponižovala.

A keď nastala druhá svetová vojna, Slováci to nijako nepociťovali. Teda, zo začiatku vojny...

Už vtedy sme počuli ako množstvo Židov odvádzajú do pracovných táborov. Vtedy sme ešte nevedeli aké zverstvá a úbohosti sa tam dejú.

Ako prvého odviedli môjho otca. S matkom a dvoma mladšími bratmi sme sa stihli skryť v horách. Darilo sa nám to mesiac.
Ako každé ráno, tak aj v ten osudový deň som išla k neďalekej rieke po vodu. Na ceste späť, kúsok od našej chaty som započula krik. Bol to krik mojej matky a mojich dvoch malých bratov. Stála som za mohutným stromom, ktorý ma držal v bezpečí.
Sledovala som ako moju rodinu esesáci brutálnym spôsobom odvádzali preč. Trhalo mi to srdce ale mala som príliš veľký strach. Akoby matka vedela, že som neďaleko, obzerala sa až ma nakoniec zbadala. Hľadela som do jej tváre,  ktorá sa zvíjala v bolestivých kŕčoch. Perami mi naznačovala, aby som utiekla. Hodila som na ňu strhaný pohľad a taktiež perami naznačila, že ju ľúbim a rozbehla sa do lesa.

To bolo posledný raz čo som videla svoju matku a dvoch malých bratov. Podľa všetkého, skončili v Osvienčime...

Utekať sa mi podarilo dva týždne. Živila som sa tým, čo mi ponúkala matka príroda, umývala som sa v riekach i potokoch a spala som zakrytá pod tenkou vrstvou paprade.

Po dvoch týždňoch som prišla k dedinke. Myslela som si, že natrafím na nejakého dobrosrdečného Slováka. Zaklopala som na prvý dom, ktorý som zbadala. A to som robiť nemala.

Otvoril mi mladý pár. Keď ma zbadali, oči sa im v šoku rozšírili a žena sa s pohľadom na mňa vzdialila do domu. Pocítila som nervozitu a strach. Nikdy som si nemyslela, že by Slováci mohli zradiť vlastný národ. V dome sa nachádzal esesák, ktorého žena išla zavolať. A to bol môj posledný deň slobody a dá sa povedať aj života...

Potom to už všetko nabralo rýchli spád. Naložili ma do vagónu ale ešte pred tým ma surovo dobili, pretože chceli vedieť koľko ľudí bolo so mnou na úteku. Nič som im však nepovedala. Zaprisahala som sa, že zradcom a Nemcom už neprezradím nič.

Vo vagóne som sa tlačila so stovkou žien v rôznych vekových kategóriách. Všetky sme sa na seba vystrašene pozerali, boli sme uplakané, sople nám tiekli po tvári. V podstate sme všetky vyzerali rovnako. Za celú dobu sme sa však ani jedna z nás neodvážila povedať čo i len slovo. Po namáhavej a náročnej ceste bez akejkoľvek vody alebo jedla sme vystúpili v pracovnom tábore Majdanek. Na mieste, kde som spoznala jeho. Franza Baürea. Muža, Nemca, nacistu, ktorý mi zmenil život.